Necelých 24 hodín ma delilo od obdobia pred štyridsiatkou a ešte som sa necítila výrazne inak, hoci na druhej strane barikády som už bola. Prvý pocit, ktorý som si uvedomila bol pocit zarazenosti, s ktorou som ohmatkávala novú realitu, ako slepec, ktorý prvýkrát vidí a overuje si zo zvyku dotykom to, čo doteraz mohol len ohmatať. A tiež ma prekvapilo, ako sa všetko rýchlo udialo.
Vybavuje sa mi prechádzka v londýnskom parku, keď som mala 22 rokov a s kamarátkou sme vraštili čelá nad tým, koľko sme už toho zažili a hlavne nad tým, kedy treba začať používať krém proti vráskam a aká dlhá cesta života sa pred nami odvíja a čo preboha budeme celý ten dlhočizný život robiť. Kúpa prvého bytu o desať rokov neskôr spôsobila podobný šok. Dodnes si pamätám prvú preplakanú noc tam. Doľahla na mňa depresia z blížiacej sa staroby (ha-ha-ha) a otázky: “A toto má byť všetko?” Aby som sa upokojila, ponorila som sa do knihy “Ruže na úver”, ktorú som našla medzi starými knihami bývalej majiteľky. Príbeh bol o dievčati Martine, ktoré sa nenormálne zadĺžilo a nakoniec pod ťažobou neriešiteľných situácii spáchalo samovraždu. Áno, život má zmysel pre iróniu.
Na prahu Klubu 40 sa mi to všetko, z čoho som sa radovala, čoho som sa bála a čím som sa trápila zlieva do podivného, nereálneho obrazu, v ktorom ako karikatúra sú groteskne zväčšené alebo nezmyselne zmenšené rôzne nádeje, prehry, výhry a čo ja viem čo všetko. Detské strachy, očakávania stredoškoláčky, hodiny práce prekladané zábavou priateľmi. Rýchlosťou, ako sa otáčajú listy knihy v ruke netrpezlivého čitateľa, ktorý hľadá jednu konkrétnu kapitolu alebo obrázok, mi v pamäti defilujú mestá, ktoré som navštívila, letiská, hotely, reštaurácie, rozhovory, ambície, emócie, únava z nedostatku spánku, uplakané oči po nevydarených vzťahoch a momenty neistoty a nádeje čo bude ďalej.
A všetky tie boje, ktoré som bojovala mi prídu nepodstatné, až smiešne. Som tu, živá a zdravá. Mnohí to šťastie nemali. Dnes už viem, že najdôležitejšie v živote je láska. Nič nezmenilo môj život tak, ako láska môjho muža. Za peniaze sa toho dá kúpiť veľa, len čas, zdravie a láska nie. Ak niečo ľutujem, tak len čas premárnený v práci. Pretože, pri všetkej vynaliezavosti ľudstva, časové konzervy, z ktorých by sme mohli čerpať “neskôr” ešte nikto nevymyslel. Keby existovali, šli by na dračku. Predstavte si, že by ste dostali možnosť vybrať si všetky premárnené hodiny neskôr, keď už viete, ako by ste nimi naložili!
Akoby nestačilo, že starnem ja, starnú aj moji obľúbení knižní hrdinovia. Watson má v poslednom románe 70 rokov, Sherlock Holmes 90. Zlyháva mu pamäť a pri chôdzi používa dve palice. A je dokonca sentimentálny. Aj on si, ako väčšina starých ľudí pamätá lepšie udalosti spred mnohých rokov ako to, kam odložil pero či okuliare. To ma priviedlo ku zamysleniu nad tým, čo si budem vo finále pamätať z môjho života ja. Zábleskami akých spomienok budem baviť ošetrovateľov v domove pre seniorov? Trochu ma tá predstava desí, ale zároveň ma rozosmieva, spomienky z mladosti sú už pevne zakotvené v dlhodobej pamäti a asi ich len tak ľahko nepremažem, no čo už.
Každopádne, štyridsiatka je super čas na to, aby sa človek prestal štylizovať a pasovať do role svojho mladého ja. Je načase začať sa aktívne pripravovať na zdravú starobu. Možno budeme zabúdať, kde sme položili okuliare a budú nám vypadávať občas palice z rúk, ale bude super, ak okolo seba budeme mať rodinu a priateľov, s ktorými sa budeme smiať tým istým vtipom.
