Azda každý, kto žil dlhšie v zahraničí, okúsil hlavne na začiatku pocit podivného prázdna. Niekomu chýbala rodina či priatelia, inému obľúbená ulica, vôňa, výhľad z okna. Môj šéf v northamptonskej kuchyni emigroval z komunistického Československa v polovici sedemdesiatych rokov. Na prelome tisícročí si občas pri nočnom upratovaní na záver šichty povzdychol, že Kundera to dobre povedal – emigrant už nikdy nikde nebude úplne doma. Mala som dvadsaťtri rokov a nie celkom som tomu rozumela.
Dnes viem, že korene sú rôzne, spravidla ale rozvetvené, hlboké, odolné a rašia z nich stále nové výhonky. Rodinné korene nás ťahajú k rodine a z rodiny čerpajú výživu. Korene miesta, kde sme sa narodili, nám navždy budú pripomínať, odkiaľ sme. Máme ale aj korene profesijné, ktoré či robíme to alebo ono, nás tak alebo onak vždy vrátia k tomu, odkiaľ sme vyšli.
Keď som sa odišla z Anglicka učiť angličtinu do Čiech, mala som pocit návratu domov. Po rokoch prežitých v Československu som ešte nevnímala Čechy ako cudzinu. Medzi prvé pocity, ktoré si pamätám, patrilo pohodlie. Bolo to ako keď po dlhom, rušnom a zábavnom dni strávenom v krásnych lodičkách a rúžom na ústach prídem domov. Vyzujem sa, dám si mäkké papuče, pohodlné tepláky a zabalím sa do hrubej teplej mikiny. A nemusím sa nikam ponáhľať.
Na jar, pri návšteve priateľov v Pukanci, som videla akýsi rozpadnutý strom. Bola to moruša, ktorá sa rozpadla na dva kusy, ako to už moruše robievajú. A z toho rozvráteného kmeňa vypustí strom nové korene. V lete sme si na týchto morušiach pochutnávali sediac ráno na záhrade pred domčekom a ja som mala pocit, že som súčasťou zázraku.
Moruša sa pre mňa stala symbolom prežitia. Očas sa rozpadneme aj my. Občas nám odpadne nejaká nezdravá vetvička. Občas sa musíme vrátiť. Občas môžeme mať pocit, že korene nás obmedzujú, že chceme utiecť. Pravdou popri to všetkom ale je, že bez našich koreňov by sme zahynuli. Keď nám ich vyvráti búrka, je najvyšší čas zapustiť korene nové.
V rôznych mytológiach sveta sa vyskytuje strom ako symbol. Strom poznania, strom dobra a zla, strom sveta. Strom bol pre ľudí dávnoveku symbolom spájajúcim podzemie nebo a zem. Znázorňoval axis mundi, os sveta. Severský boh Ódin jazdil na strome Yggdrasil a potom získal najväčšie tajomstvo múdrosti, runy. Vraj na konci sveta sa do tohto stromu bude môcť ukryť jeden pár, z ktorého vzíde potom nové pokolenie. Sibírski šamani vyliezali na strom, aby sa dostali do iných svetov, druidi mali na veštenie dokonca čosi čo sa nazývalo stromová abeceda. Strom ako niečo posvätné uctievali aj Slovania. V dubových hájoch sa uskutočňovali rôzne obrady a stromom sa prinášali aj obety.
Korene sú nielen fyzické, ale aj psychologické. Teším sa vždy, keď sa vrátim sama ku sebe, keď žijem to, čomu verím. A Boh vie, že to niekedy nie je žiadna selanka. Psychológ a mystik C.G. Jung povedal, že strom, ktorý chce vyrásť do neba, musí mať korene, ktoré siahajú až do pekla. To zodpovedá realite. Korene každého stromu sú rovnako veľké rozkonárené ako jeho koruna. Prerážajú zem, derú sa do hĺbky, tak ako aj my. Siahame si na svoje dná a rastieme. Niekedy by si aj človek povedal, že sa na to vykašle. Kým ale trvá život, prebieha aj rast, so všetkou bolesťou, ktorá k tomu patrí. Ale ten výhľad z vrchu koruny, ten potom stojí za to.
A mimochodom. Tento rok nám dala chutné jablká jediná jabloň. Tá, ktorá bola spolovice zoschnutá.
