C. S. Lewisove „Rady starého diabla“ patria k knihám, ktoré sú láska na celý život. Nikdy by mi ale nenapadlo, že ju raz budem žiť. Keby si starý Lewisov diabol vybral za svoju obeť neskúsenú záhradkárku, výsledok by nebol o nič iný. Rovnaká metóda. Rovnaká trpezlivosť. Rovnaké malé, nevinné kroky, po ktorých sa raz obzrieš a zistíš, že na záhrade ti rastie o 25 paradajok viac než potrebuješ, máš špajzu plnú fliaš a žiadnu kontrolu nad vlastným životom.
Môj diabol sa nevolal Screwtape. Ale rady, ktoré mi roky dával, boli rovnako diabolské.
Začalo to nevinne. Päť sadeníc paradajok. Akurát na chlebík s maslom a na letné lečo, povedala som si pred dovolenkou na chalupe, presne tak, ako to diabol potrebuje, aby si povedal neskúsený záhradník.
Diabol nikdy nežiada veľký skok. Žiada len „trošku viac než minulý rok”. Desať sa zdalo rozumné po piatich. Dvadsať sa zdalo rozumné po desiatich. Logika bola vždy nezvratná a vždy moja vlastná. Miesta bolo dosť a domáce paradajky boli mojim prvým záhradníckym úspechom.
Tu diabol urobil svoj najlepší ťah — nemusel ma presviedčať o ničom, čo by som si nevymyslela sama. Prestali sme chodiť na dovolenky. Čerstvé paradajky sme jedli ráno, naobed aj večer. Surové, restované, konfitované, zapekané. Začali sme zavárať litre marinary. Presťahovali sme sa na chalupu. Časom sa fľaša marinary stala darom, ktorý dostala každá návšteva. Mala som pocit hojnosti a fľaše, o ktorých som si myslela, že majú budúcnosť.
A po desiatich letách strávených pri kotlíku zavaráním prišiel rok, kedy aj mňa samotnú prekvapilo moje vlastné rozhodnutie, že stačilo. Tento rok jednoducho nezavárame.
Chcem len kvety.
Diabol súhlasil rýchlo a rád — všimla by som si, že príliš rýchlo, príliš rád, keby som bola bývala pozornejšia. Lenže ja som sa už videla na lehátku pod slnečníkom obklopená ružami, ľaliami a levanduľami. Pred očami sa i hmlisto črtal dokonca aj bazén, nad hlavou tieň bazy.
Na poslednú chvíľu som sa oklamala sama, čo je vždy elegantnejšie než keď ťa oklame niekto iný. Nekúpim priesady. Kúpim len semienka. Šanca, že nevyklíčia, je päťdesiat na päťdesiat — a táto matematika mi kúpila pokoj. Okrem toho, tých maximálne (!) päť priesad, aby sme mali v lete paradajky na chleba s maslom a na lečo, som mohla ešte stále neskôr kúpiť v záhradníctve.
Vyklíčili.
Darilo sa im aj v sadovačoch. Prežili aj presadenie do zeme. Toto je moment, kde diabol nepotrebuje nič urobiť — len sa pozerať, ako šťastná náhoda robí všetko to, čo by sám nedokázal.
Výsledkom je dvadsaťpäť mohutných rastlín San Marzano so stonkami hrubými ako môj neslušný prst, ktorý by som diablovi vystrčila, ale nemám čas. Polievam, zaštipujem, vyväzujem, plejem.
Šesť priesad som vnútila kamarátke. Päť, ktoré sa nezmestili na záhon, rastie v kvetináčoch rozložených kde sa dalo.
Ešte aj na mieste, kde v júnovom pekle uschla georgína — presne tam a nikde inde – sa zrodila paradajka a rozkvitla skôr než tie, ktoré som vysadila ja sama.
Diabol má rád takéto gestá. Vždy ti dá presne to, čo si chcel, ale celkom inak.
Séria je voľne inšpirovaná knihou C. S. Lewisa Rady starého diabla (The Screwtape Letters, 1942) — jej formou aj postavou skúseného, trpezlivého pokušiteľa. Kým Lewisov diabol radil, ako zvádzať ľudskú dušu, ten môj sa uspokojil s oveľa skromnejším cieľom: mojou záhradou.
Každý mesiac môžete dostať e-mailom súhrn článkov a sezónne recepty. Prihláste sa na odber!
