Niežeby sme sa v minulosti nestretli. Dokonca sme si aj párkrát pozreli letmo do očí. Toto je však akosi horšie. Desivejšie. Dýcha mi na krk.
Predčasné odchody priateľov bolia. Ivana, po ktorej ostali dve malé deti, nemala ani 30 rokov, Yvetta sa nedožila 50. Bola som im dobrou priateľkou? Ťažko povedať. Aj po rokoch mi je zaťažko vysporiadať sa s ich odchodom.
Posledné dva roky mám pocit, že sa tam za nebeskú bránu ponáhľa príliš veľa ľudí. A zrazu nie je možnosť dokončiť prerušený rozhovor. Dokončiť hádku. Niet komu vrátiť knihu. Naliehavosť, s ktorou sme jeden druhého presviedčali o svojej pravde, je zrazu smiešna a tragická zároveň. Nemohli sme ten čas radšej stráviť rozprávaním dobrých vtipov alebo výmenou receptov?
Dýcha mi na krk. S každou novou správou o odchode, s každou novou správou o ochorení, sa mi o trošku viac zatočí hlava a cítim sa zase o čosi slabšia, pomalšia, staršia. Motá sa mi poza chrbát a ja zisťujem, že na stretnutie s ňou nie som pripravená ani tak málo, ako som si ešte nie tak dávno myslela. Chvíľami ju nenávidím, chvíľami sa jej bojím. Už neverím, že môže byť aj milosrdná. Neprináša žiadne vyslobodenie, len berie život, trhá nitky medziľudských vzťahov a zanecháva za sebou veľké, večné prázdno. Kašlem na všetky reči o prirodzenom kolobehu života. Mojich blízkych chcem mať pri sebe zdravých a šťastných.
Dýcha mi na krk.
Chvíľami mám pocit, že je všade. Je mi jasné, že raz sa pozrieme jedna druhej do očí naposledy. Je mi jasné aj to, že napokon to budem ja, kto bude musieť – neviem kedy, neviem ako – ísť.
Skúšam meditovať. Pokojne dýchať. Nedarí sa mi ani jedno, ani druhé, ba ani práca neprináša zvyčajnú úľavu. Načo sa snažiť, keď aj tak … Dýcha mi na krk, a ja sa neviem nijako zmieriť s tým, že moji blízki odchádzajú.
