Koľko stojí život za vlastným plotom

Koľko stojí život za vlastným plotom? Hovoriť len o peniazoch by bolo príliš jednoduché. Stojí aj veľa času. A nervov, ako ma upozornil kamarát, keď som mu poslala fotky, aby videl, čo sme to vlastne kúpili a z čoho som tak nadšená.

Medzi prvé zásadnejšie prvé investície sa zaradil krovinorez, bez ktorého by sme boli stratení. Tráva a burina rastie v prírode takým tempom, že každý dážď znamená nové kosenie alebo nepriechodný pozemok.

Ak sme chceli napredovať so zveľaďovacími prácami, potrebovali sme aj jednoduchší prístup k vode, aký ponúkala ručná pumpa. Miestny majster s partiou chlapov dali koncom jednej zimy do poriadku starú studňu a nasadili nové čerpadlo. Môj šikovný muž vysekal do obitých stien a dlážky žľaby na vedenie potrubí na poschodí tam, kde sme si určili že bude kúpeľňa. Až neskôr sme zistili, že to nebolo najlepšie rozhodnutie, ale čo už. Kocky sú hodené, povedal by klasik. Môj muž by povedal, že potrubie je zamurované a nebude každý rok ťahať nové potrubie všade tam, kam si zmyslím. Viem, že má pravdu, ale …

Je to o prioritách, nie o plánovaní

Investovali sme nielen do kúpy rôzneho náradia, ale aj potrubí, umývadla, sprchy, vodovodných batérií, bojleru na ohrev vody a WC misy. To sú, povedzme, že bežné civilizačné potreby. Nasadenie sanity však nebolo tak rýchle ako som si naivne predstavovala ja.

Moja predstava bola, že to, čo kúpime, namontujeme. Realita bola taká, že všetko, čo sme kúpili, ešte asi rok zavadzalo vo vodárni, v pivnici a všade, kam sme veci presúvali podľa potreby za výdatného hromženia môjho muža. Nových okien a slávnostného osadenia bojleru na ohrev vody sme sa dočkali až koncom druhého roka.

Mimochodom, k bojleru boli pribalené hmoždinky, ktoré ho udržali na stene necelý týždeň. Pri prvej búrke spadol, čo sme zistili, keď sme prišli na ďalší víkend a vyvalili sme oči na dobitý deformovaný bojler váľajúci sa na zemi. Ďakovali sme všetkým svätým, že ešte nebol napojený na potrubie a nezničila sa stena, ktorá bola stále obnažená na tehlu. Ešte viac sme ďakovali za ochotného, a nesmierne šikovného suseda, ktorý má vždy všetko a tentokrát mal dve závitové tyče, na ktoré sme po prevŕtaní steny mohli bojler bezpečne zavesiť, a ochotu pomôcť hoci mohol mať pokojný piatkový večer.

Áno, prišlo aj na kopu nervov

O tom, že na chalupu sme chceli pôvodne chodiť relaxovať sme už ani nežartovali. Ku ďalším prácam na zveľadení vnútrajšku sme sa dostali o sezónu neskôr. Jednoducho, vzdialenosť, manželova práca na zmeny, a priority meniace počasie neumožňovali napredovať tak rýchlo, ako to ukazujú televízne relácie.

Medzičasom som kúpila kachličky, a tak nám okrem už zavadzajúcich vecí ešte niekoľko mesiacov zavadzali ďalšie krabice. Pribúdali aj nástroje a náradie. Napriek tomu, čo hobby markety tvrdia vo svojich letákoch, väčšinu z nich bolo lacnejšie kúpiť, než si požičiať.

Na jeseň sme kúpili ešte aj pec na drevo, pretože som bola rozhodnutá, že najbližšie Vianoce už strávime na chalupe pri útulnom ohníku s vínkom v pohári, nech sa deje, čo sa deje. Aj to bol omyl.

Keď počasie nepomáha

Jeseň bola mimoriadne daždivá a prudké lejaky spolu s vetriskami vyvrátili obrovský orech, ktorý padol priamo do vinohradu, našťastie siahal tesne k prvému radu a nepoškodil vinič.

Tešila som sa aspoň z teplej vody, ktorá už vytekala z hadice budúceho vodovodného kohútika do lavóra. Nikdy som vodou extrémne neplytvala, ale rýchlosť, akou sa lavór plnil pri najbežnejších úkonoch mi ukázala, že litre vody odtekajú rýchlejšie, ako som si kedy myslela.

Týždeň predtým, než nám priviezli pec, bola taká silná prietrž mračien, že záplava strhla kus cesty, ktorou sa prechádza ku nášmu pozemku. V deň, keď pec priviezli, tak sa kuriér strafil do krátkeho, ale intenzívneho lejaku. Na mieste tej pred týždňom strhnutej cesty bolo menšie jazero a ja nikdy nezabudnem na pohľad, keď sa obrovský kamión otáčal v podstate na hlavnej ceste a potom cúval asi pol kilometra k nám, teda ku tomu jazeru. Čakala som, že kuriér ma zabije, utopí a dupne na plyn a už nikto nikdy sa nedozvie, čo sa stalo.

Nevítaní hostia

Ako by nestačilo bláznivé popoludnie, večer sme objavili v obývačke myš. Vlastne myši. Štyri. Začala sa naháňačka, ktorá skončila tým, že sme na balkón vyvliekli všetok nábytok, ktorý sa tam zmestil. Do azylu na balkóne som sa premiestnila aj ja, ale môj muž ma zavolal, aby som mu pomáhala.

Požiadal ma, nech držím gauč nad hlavou.

Dobre, nie celý gauč a nie celkom nad hlavou, ale mala som držať jeden koniec gauča tak vysoko, ako sa dá. Po chvíľke myš nesmelo vykukla z tieňa, prebehla okolo mojich nôh a ja som zvýskla.

“Preboha nekrič, veď si ju zase vyplašila!”, zakričal na mňa môj muž.

Ďalej som sa na love myši odmietla podieľať. Pretože, ak sa niekto bojí, som to ja!

Napokon myši lovil môj muž sám, dokonca ich ani nezabil, je humanista. Vyniesol ich vonku za plot, nech si poradia ako vedia.

Myši to nevzdávajú

O dva týždne som šla na chalupu sama už popoludní. Mali nám prísť zmerať signál a prípadne zaviesť internet. Technici prišli, zmerali a zistili, že internet nezavedú, lebo medzi našou strechou a kostolnou vežouv dedine stojí vysoký strom, ktorý signál ruší.

Okolo štvrtej som sa teda išla prezliecť do teplákov, že nazbieram orechy. Prvá hrôza nastala, keď jedna myš vypadla z nohavice teplákov, ktoré som si obliekala. Zvrieskla som tak, že myš v panike narazila do steny a prestala sa hýbať. Utiekla som z izby, zamkla som ju a roztrasená som ostala v obývačke. Uprostred izby sa objavila ďalšia myš. Zase som si jačaním precvičila hlasivky a vyletela som na balkón.

Zistila som, že kým rozprávam – hocičo, s hocikým – myš je schovaná, ale keď som ticho, tak vylezie a zákerne na mňa pozerá. Do pol ôsmej večer som strávila na balkóne na stoličke a telefonovala s rôznymi kamarátkami, aby som myš udržala z dohľadu. Potom docestoval aj manžel a zase sa zahral na lovca.

Bol to ťažký rok, daždivý, neúrodný, plný driny a myší. Ale boli sme zase o par krokov bližšie ku cieľu. V chalúpke sa síce ešte nedalo bývať v zime a Vianoce sme strávili tradične vo Vrbove, ale bola nádej, že raz áno. Pred zimou sme tentokrát nakládli pasce na myši, pozatvárali, zamkli a odišli do mesta čakať na novú jar.


Snívanie o živote za vlastným plotom začalo túžbou po pokojnejšom živote. A možno aj živote, ktorý vonia a chutí pravdivejšie. Prečítajte si, ako náš príbeh začal a ako pokračoval.

Chcete si prečítať viac o tom, koľko stojí snaha o sebestačnosť a na čo sa pripraviť? Je tu ešte jeden článok.


Chcete viac takýchto článkov alebo receptov? Stačí sa prihlásiť na odber Noviniek a budete dostávať pravidelné sezónne recepty e-mailom! V novinkách nájdete recepty zo sezónnych surovín, gurmánske tipy na víno, a súhrny aktuálne publikovaných článkov na blogu Spoza plota. Jednoducho vám nič neutečie.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.