Nech akokoľvek divoko mušt kvasí, predsa len nakoniec vínom bude.
(J. W. Goethe)
Naobliekaná v teplákoch, bunde a hrubých ponožkách, sedím s hrnčekom bylinkového čaju na prahu jesene a hľadím do slnkom zaliatej, ešte stále teplo vyžarujúcej komnaty leta, z ktorej som práve vyšla.
Leto v Tešmáku
Priam pred očami sa na spomienky menia sladké čerešne visiace na strome. Pod ním na rebríkoch stoja naši chlapi a oberajú ich. Vo vzduchu je smiech, vonia čerešňová bublanina a lekvár, ale my už ideme na lazy k našim novým kamarátom. Celý deň pečieme nad ohňom jahňa, pijeme pivo, rozprávame sa, oberáme maliny. Jeme tie najlepšie syry a klobásky z domácej produkcie aké som kedy jedla, spoločnosť im robí môj chlieb. Je tak dobré byť medzi ľuďmi, v krásnom prostredí litavských lazov!
Ďalší ohník blčí v našom lese, kde opekáme špekáčky s kamarátmi, ktorí nás prišli navštíviť spod Tatier. Na drevenom stole hlinené poháre na víno. Ako blesk sa mihne čerstvo sa formujúcimi spomienkami kamarát, s ktorým sme prvýkrát rokovali o spolupráci pred desiatimi rokmi. Hej, toto je jedna z vecí, ktorú na mojej práci milujem. Z mnohých ľudí, s ktorými sme zamýšľali spoluprácu, sa stali kamaráti. Vo vinici koštujeme vína, ktoré sme urobili za posledné roky. Dlho u nás nebol.
Vôňa dozrievajúceho obilia sa mieša s vôňou trávy futbalového ihriska. V Tešmáku, v Penczi, a zase u nás. Napriek horúčavam, chlapi behajú za loptou. Rozvoniava guláš, pečené mäso, koláče a chlieb.
Štedré leto
Na spomienky sa premenili aj divoké slivky, ktoré dozrievali počas celého leta. Žlté, oranžové, červené, tie sa do konca leta sfarbia do tak tmavej fialovej, že vyzerajú ako čierne. Kŕmim sa nimi počas každej prechádzky. Stanú sa symbolom štedrosti tohto leta, je ich všade toľko, že mi ani nenapadne robiť si zásoby. Každý večer si doprajem čerstvú porciu priamo zo stromov. Áno, večer, pretože z domu sa dá výjsť len skoro ráno a podvečer, počas dňa sa potíme v súkromí nášho kamenného domu, bez svedkov.
Večer sa potíme tiež, ale trošku menej. Byť spotený sa stáva spoločensky akceptovateľnou normou. Matne si spomínam na roky, keď som 90% času trávila v klimatizovaných priestoroch, takže som sa obliekala stále rovnako, ani príliš teplo, ani príliš naľahko. A nikdy som sa nepotila.
Stôl v komnate spomienok zaliatej slnkom sa prehýba pod košmi a bedničkami plnými paradajok a paprík. Mnohé paradajky vyrástli samé od seba vyrástli zo zeme, do ktorej môj muž na jar zapracoval kompost z minulého roka. Len z týchto guerilla paradajok rôznych druhov sme nazbierali desiatky kíl! Takže hádajte, čo sme jedli celé leto. Paradajky nám našťastie chutia, hoci paradajkové rizoto môj muž jemne ošomral, vraj bolo príliš – neuveríte, ale paradajkové. Cuketu som preventívne vyhostila už začiatkom leta, súboj s dorastajúcimi plodmi sme nemohli vyhrať a tie potvory chceli okupovať celú záhradu.
Do jesenných a zimných dní si z leta berieme plné fľaše zaváraných uhoriek, leča, ajvaru, papriky v oleji a paradajkovej omáčky. Berieme si aj lekváre, tento rok čerešňový, ostružinový, rebarborový a áno, hádate správne, aj paradajkový.
V blízkej budúcnosti ma trpezlivo čaká aj zatiaľ len narýchlo prelistovaná Zlatá knihu Hontu plná informácií o tomto nádhernom kraji. Knihu som dostala ako darček od susedky, a naplnil ma veľkou radosťou a vďačnosťou. Nielenže som nečakala, že by mi zo slávnej Hontianskej parády niečo priniesla, ale táto kniha je presne to, čo som potrebovala.
Chlieb a víno
A kam sa podel môj chlieb? Ciabattu pečiem každý druhý deň, ale kváskový chlebík čaká na chladnejšie dni. Cesto sa búri proti vysokým teplotám, v dome je 27 °C. Kým prebehne autolýza a dám hodo chladničky, prekysne. A ponocovať kvôli chlebu odmietam, však máme ciabatty. Ale predsa len ponocujem, dvakrát, keď pečiem dvanásť chlebov pre futbalistov a o pár týždňov neskôr zase na podujatie “Víno, jedlo a baroko” v Brhlovciach.
Aj tam stretávame starých kamarátov, horúčavu Šurdy strieda chládok kostola a Skalných obydlí, v ktorých koštujeme vína a chute Tekova. V raji plnohodnotných a nečakaných chutí sa blýskajú slávne mená ako Champaigne, koštujeme fascinujúce biodynamické víno, ktoré ležalo až 30 mesiacov na kaloch práve tam, v kraji kde sa rodí jediné pravé šampanské. Môj milovaný Pinot Noir je elegantne priesvitný a zvodný, ale tentokrát ma “na život a na smrť” ohúri talianske Menti z čadičového podložia. Môj chlieb robí spoločnosť bravčovej panenke z grilu z Liolusu. Mimochodom, v Lioluse vedia o ohni a kúrení všetko, aj naše krby a kachle do domčeka v Tešmáku sme kúpili práve tam.
Oberačka 2024
Jeden z posledných pohľadov do končiaceho leta patrí našej vinici. Vlani sme pokyvávali hlavami, keď sme videli vinohradníkov na Santorini oberať hrozno koncom augusta. Veď hej, v takých horúčavách musia, už to majú zrelé. Ale nechcelo by sa nám v takom teple robiť.
Tento rok sme oberali koncom augusta tiež. Mušt mal cukornatosť vyššiu než niektoré roky koncom septembra. Oberačka v našej maličkej vinici bola rýchla aj vďaka pomoci jedných z posledných kamarátov zo starej partie Spoza plota. V chládku pred pivnicou sme si posedeli v príjemnom rozhovore a po občerstvení nastal čas …
Posledná fľaša
Dosť dlho sme premýšľali, kedy a s kým vypijeme fľašu vína z roku 2016. Naše druhé víno, ktoré sme robili. Po zbere sme ho vylisovali, mušt sme nechali rozkvasiť na slnku a potom sme ho preniesli do pivnice. Po stočení do fľaší sme niektoré darovali priateľom. Túto archivoval Józsi a keď umrel, tak Evička. Predtým, než nás opustila navždy aj ona, povedala nám, nech ideme a vezmeme si všetko, čo chceme z pivnice a dielne. Nevzali sme si nič, len túto fľašu vína. Teda, ja som o nej do tohto leta ani netušila. Ešte aj môj muž ju archivoval!
S chalanmi sme napriek blízkemu susedstvu nikdy spolu oberačku nerobili. Ani túto sme neplánovali. Naše oberačky sú vzhľadom k veľkosti našej vinice vecou okamžitého rozhodnutia. Zajtra ideme! A život to napísal tak, že tento rok nám mohli prísť pomôcť práve títo kamaráti.
Vypiť toto víno práve s nimi a pri tejto príležitosti bolo vyjadrením vďačnosti a krásnej zložitosti života. V jeho farbe, chuti a vôni sa manifestovalo všetko, čím sme žili. Každý hlt prinášal prijatie plynutia života, v ktorom tak ako sa nevráti minulosť, ani my nebudeme už nikdy takí ako predtým. Rovnako tak už nebudeme nikdy piť toto víno a vlastne ani táto chvíľa, v ktorej ho spolu pijeme, sa už nikdy nebude opakovať. A práve takto je to správne, lebo ani víno, ani život nemôžu stagnovať.
Nové víno, nový chlieb
Tak ako ide ďalej život, aj my pijeme – a ak Boh dá tak aj budeme piť – nové vína! Pri pohľade cez kvapky septembrového dažďa tečúceho po oknách do žiary každou minútou sa vzďalujúceho leta som zistila, že neskončilo len toto leto, ale v jeho horúčave a zážitkoch sa stratila bolesť podobne, ako sa vyhojí zlomenina. Vyprchal aj hnev, smútok a pocit krivdy. Jediné, čo ostalo, je vďačnosť a pocit, že príbeh pokračuje práve takto.
