Malé problémy s civilizáciou

Začala sezóna dlhých sukní. Podvečer chodievame polievať hriadky a som si istá, že počujem komárie mamy zvolávať decká na večeru. Hneď prvý večer som vyfasovala niekoľko presných zásahov. Opuchnuté štípance našťastie skryjú moje dlhé sukne, ale horko ťažko sa ovládam, aby som sa nekultivovane neškrabala na verejnosti. Akonáhle padne súmrak, mám pocit, že po mne niečo lezie, aj keď nie. Alebo áno? Panebože, ja tak neznášam komáre!

Ale čo tam po komároch. Horšie je, že som práve zistila, že na záhrade máme s najväčšou pravdepodobnosťou medvedíky, nevykynožiteľné veľké chrobáky, ktoré žerú naše krvopotne zasadené priesady. Na hotelovej terase som pri vínnom striku strávila pár krásnych chvíľ obzeraním obrázkov vo veľkom rozlíšení, ale našťastie, nikto za mnou nesedel. Ale možno by si mysleli, že som nejaká zoologička. 

Pocit, že niečo so mnou nie je v poriadku, ma prvýkrát prepadol pred štyrmi rokmi. To sme ešte na vinohrade nebývali, ale trávili sme tam tri týždne klasickou slovenskou dovolenkou. Pracovali sme od svitu do mrku na rekonštrukcii domčeka a na záhrade. Pred horúčavami sme sa skrývali v chládku vínnej pivnice a v priebehu dňa sme si s rozkošou chladili rozpálené telá prúdom ľadovej vody zo studne. 

“Ahoj, ako sa máš?”, pýtala som sa kolegu v Bratislave, keď som sa mala podľa plánu vrátiť do mesta.

“Dobre. Nefunguje klíma”, informoval ma. 

“A nebude ti vadiť, ak sa vrátim o týždeň neskôr? Budem makať z chalupy.”

“Nie je problém. Len budúci týždeň už fakt príď, máme schôdzku u klienta.”

“Spoľahni sa!”

Poriadne som si umyla, hlavne umyla nohy, ktorými som behala bosá po dvore a učesala som si od slnka vyblednuté vlasy. V Bratislave som stála chvíľu dezorientovaná na autobusovej stanici a snažila som sa spomenúť si, kadiaľ sa ide na autobus na naše sídlisko. Na útechu som si kúpila nové šaty, doma sa sa nasúkala do siloniek a nohy, zvyknuté na voľnosť, som napchala do lodičiek. Trochu parfému, make-up, a môžem vyraziť. 

V klimatizovanej miestnosti s nemocničným svetlom sme si pípli návštevnícke kartičky a usadili sa do zasadačky. Telekonferencia mohla začať. A aj začala, len jej koniec sa mi zdal byť v nedohľadne. O čom to tí ľudia hovoria? Veď chceme obsadiť pozíciu, na ktorú nevedia nájsť odborníka, ale bavíme sa o … ja vlastne ani neviem o čom. Na jazyk sa mi tlačí otázka, či tú pozíciu chcú naozaj obsadiť, ale ovládnem sa. V ten moment pochopím, že ako konzultant som skončila. Prepáčte, môj život je príliš krátky na zbytočné reči o ničom. Na jeseň toho roku sme predali bratislavský byt a presťahovali sme sa do vinohradu.

“A čo ty teraz robíš, Maťka?”, opýtala sa ma dokonale oblečená kamarátka, keď odišiel čašník, ktorý neváhal pokľaknúť, aby jej zapálil cigaretu. Ten istý čašník, ktorý ma nechal bez povšimnutia dobrých 15 minút sedieť a čakať. 

Popri debate o tom aj onom priletela osa. Ja by som si ju asi ani nevšimla, ale kamarátka sa začala oháňať, až mi osa padla do latté. Rýchlo som ju vylovila slamkou, vyhodila na súš a sŕkala som svoju kávu. Že to nie je v meste zvykokm mi docvaklo, keď som pozrela na kamarátkine obočie. Bolo pod líniou vlasov, tam kde začína rásť ofina. Ach ja trúba!

Rôčky plynuli, zoznámili sme sa so všetkými štyrmi ročnými obdobiami na plný úväzok, záhradníčili sme, môj muž našiel prácu, ja som pokračovala vo firemnom vzdelávaní ako lektorka. Občas na cestách, občas doma. Jedna z posledných takýchto ciest ma zaviedla do jednej progresívnej firmy v Bratislave. 

Prečítajte si aj: Ako sme sa dostali ku životu za vlastným plotom

Z autobusu som vykročila peši, mala som čas a chuť prejsť sa. Oľutovala som to pomerne skoro. Prach sa sypal do očí, do nosa sa vtierali rôzne pachy. A ten hluk! Ten hluk! Na miesto činu som prišla dvadsať minút skôr, ideálne načasovanie, aby som stihla kávičku a cigaretku. Na rohu veľkej sklenenej budovy som videla vábivý nadpis: Caffé. Posrandovali sme s personálom, dostala som svoju kávu a tešila som sa, ako si ju na slniečku vychutnám. Mladí, pekne oblečení ľudia postávali v hlúčikoch, na rohu sa usmievala kočka ťukajúca do mobilu, na prvom poschodí presvitali cez sklo počítač, hrnček a kopa papierov. Jaj tie časy korporátne!

Usadila som sa spokojne na lavičku. Hoci na nej už ktosi sedel, bola dosť dlhá a bola najbližšie. Po chvíli som zaregistrovala kradmé pohľady mojim smerom. Pripisovala som to faktu, že oni sa tam všetci poznajú aspoň z videnia a ja som pre nich cudzinec. Ich záujem o moju osobu ma – poviem pravdu – milo prekvapil, pretože nabúral môj mýtus o nevšímavých ľuďoch z mesta, ktorí sa nezaujímajú o svoje okolie. Bola som si istá, že tentokrát som oblečená dokonale správne. Dokonca som si v autobuse ani nezabudla otrieť z topánok trávu, ktorá sa mi na ne nalepila pri odchode po našej cestičke okolo nepotoka.

Muž z lavičky sa postavil a odkráčal pomaly preč. Namiesto jednej topánky mal chodidlo omotané taškou, v akých nosia trhovníci svoj tovar. Bol to bezdomovec a ja,  áno, ja som si zo všetkých tých voľných lavičiek prisadla práve ku bezdomovcovi. Darmo sa ja snažím, gadžuľa vo mne sa nezaprie. Ani s parfémom Bullberry, v lodičkách a s make-upom. 

“Oblečieš sa najprv do normálneho alebo si dáš hneď víno?”, znie častá otázka na privítanie, keď prídem domov. 

“Najprv do normálneho”, odpovedám zvyčajne a s rozkošou sa prezujem do gumákov. Cez šaty si natiahnem manželovu veľkú mikinu, lebo večery, tie sú u nás chladné aj v najsparnejšom lete. Západy slnka sú u nás gýčovito nádherné, ako z obrazov Boba Rossa, len krajšie. Také nebo nie je nikde, fakt.

Večer plynie, padá tma, hviezdy sa zažínajú. Ešte pohár vína a môžeme ísť spať. Zajtra nás čaká deň plný práce. Práce, ktorú nezaplatia žiadne peniaze sveta. 



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.