O bývaní

Každý živý tvor túži po bezpečí a pohodlí. Mravce stavajú svoje mraveniská, osy a sršne hniezda, prepelice si ustelú v krovinách pri vinohrade a srny s jeleňmi si vyležia svoje ležoviská medzi tekvicami a pod broskyňou. Mačky a psi si svoje top miesto v domácnosti vyberajú s prieberčivosťou kráľov. A človek? Človek potrebuje domov.

V skanzene pod hradom v Starej Ľubovni malá chyžka a veľká pec v pitvore svedčia aj po rokoch, že sa tam chodilo len najesť a spať, nie podaromnici posedávať, o nesmrteľnosti chrústov dumať. S rozvojom vedy a technológií rástli i domy.

Do šírky rástli vilky v časoch prvej republiky. Vysoké stropy, impozantné brány, rozľahlé záhrady kontrastovali s kamrlíkmi pavlačových činžových domoch, do ktorých si uhlie hore strmými schodmi vláčil v plechových vedrách pospolitý ľud robotnícky. Do výšky rástli paneláky, mrakodrapy so stovkami bytov oddelených len tenkou stenou ponúkajú ubytovanie v teple a suchu obrovskému množstvu ľudí. Cudzích ľudí, pretože migrácia za prácou je tak obrovská a pracovné hodiny tak dlhé, že sused – česť výnimkám – nemá šancu spoznať suseda, ani vytvoriť si vzťah k miestu, ktoré sa tak stáva, napriek beznádejne obsadeným parkovacím miestam, priestorom bez obsahu. Nie každý byt či dom sa stane domovom.

Aj duša potrebuje svoj domov

Carl Gustav Jung priniesol svetu psychoanalýzu, výrazy ako extrovert a introvert, komplex, tieň a archetyp. Významne sa pričinil o to, že liečba psychicky chorých ľudí sa posunula od fyzického liečenia, nie nepodobného týraniu, ku psychoanalýze a terapii. 

Okrem aktívnej praxe cestoval po celom svete, prednášal, študoval mýty a kultúry, písal knihy a viedol rozsiahlu medzinárodnú korenšpodenciu s rôznymi osobnosťami svojej doby. Takto  intentzívny život však potreboval z času na čas vyvážiť samotou. 

Bollingen

Pozemok na stavbu kúpil po smrti svojej mamy. Bollingen sa stal jeho útočiskom, kde si spočiatku chystal jednoduché jedlá v kotlíku na ohni, spal na slame a svietil sviecou. Tento dom vnímal ako formu svojho návratu ku svojmu stredu, ku svojim koreňom, ku prírode.  Na stavbe sa fyzicky podieľal spolu s robotníkmi, ktorí neveriacko krútili hlavami, že doktor z mesta takto pracuje. 

C. G. Jung o Bollingene napísal, že je to miesto, kde ho obklopuje takmer počuteľné ticho a kde žije v skromnej hamónii s prírodou. “Bollingen bol pre mňa výborným materiálom, pretože slová a papier neboli dostatočné. Musel som vložiť svoje priznanie do kameňa“. V tejto veži strávil každý rok niekoľko mesiacov.

„Najprv to malo byť niečo ako africká kruhová chyža, ktorá tak dobre symbolizuje jednotu … ale potom som zistil, že by to bolo príliš primitívne a rozhodol som sa postaviť dvojposchodový dom. Keď som ho v roku 1923 dostaval, zistil som, že je to obytná veža.“ (C. G. Jung: Spomienky, sny a myšlienky)

Ku veži pristaval budovu, vo veži vybudoval miestnosť na meditáciu, neskôr pristaval dvor a lódžiu, aby mal viac otvoreného priestoru. Postupne, ako sa menil on a jeho vnímanie sveta, tak sa menila aj stavba. Azda každý, kto staval alebo prestavoval dom, vie pochopiť túto túžbu po zdokonaľovaní. Radosť z tečúcej vody a funkčnej toalety či novej dlažby odoznie a vylepšenia sa stanú normou. Tak, ako nestagnujeme v našom živote my, nestagnujú ani naše ambície, ktoré časom hľadajú rozličné formy realizácie. Vzhľad Bollingenu, keď ako 85-ročný tento svet opustil, bol výsledkom desiatok rokov trpezlivej práce. Dnes je vlastnený jeho rodinou a verejnosti nie je prístupný. 

Moje meno sa teší existencii kvázi nezávislej odo mňa samého. Moje skutočné ja rúbe drevo v Bollingene a varí jedlá, pokúšajúc sa zabudnúť na rozsudok osemdesiatých narodenín. (C. G. Jung: Letters, Vol. II.)

Zdroj: Wikipédia

Domov a duša

Aj podľa ďalšieho psychológa, Abrahama Maslowa, autora známej pyramídy základných ľudských potrieb, patrí pocit istoty a bezpečia hneď na druhú z piatich priečok. Na prvej sa umiestnilo holé prežitie. Thomas Moore vo svojej slávnej Knihe o duši opísal, ako sa starostlivosťou o svoj domov staráme aj o svoju dušu a naopak, ako sa naša duša sýti v pokoji a bezpečí domova. Otázkou ostáva, čo budeme pokladať za svoj domov.

Psychológovia popísali, ako v mestských štvrtiach, v ktorých je neporiadok, dochádza postupne ku vandalizácii, neskôr narastá aj kriminalita. Nie je to prekvapivé, že podobné priťahuje podobné vedeli filozofovia už pred tisícročiami.

V takom Londýne, napríklad, keby vás previezli so zaviazanými očami z jednej štvrte do druhej, vedeli by ste okamžite, kde sa nachádzate podľa čistoty a poriadku. V chudobných štvrtiach panoval neporiadok, v predzáhradkách bol vysypaný štrk alebo tam bol betón, polorozbitý bicykel a smeti. Okno prelepené lepiacou páskou či leukoplastom nebolo výnimkou. V štvrtiach, kde žila vyššia spoločenská vrstva boli záhradky plné kvetín, chodník od bránky ku dverám bol lemovaný vzorne zastrihnutým trávnikom. Takéto štvrte boli niekedy od seba vzdialené len doslova „cez cestu“.

Pocit istoty a bezpečia

Nepríjemné pocity som mala v uliciach Bruselu, kde som strávila niekoľko dní na školení GDPR. Nebola som pripravená na obrovské, Molocha požierajúceho ľudí podobné budovy, špicaté, železné, zamrežované. Na všadeprítomné kamery. Na nervy mi išiel nepretržitý hluk z nekonečného hada áut, ktorý sa blikajúc a trúbiac pomaly posúval po každej jednej ceste, až som si nebola istá, či kráčam ja alebo sa hýbe moje okolie. Čestné slovo, nebýva mi pri cestovaní zle, ale tentokrát by som si dala Kynedril, keby som mala. To vždy tak bolo vo veľkom meste?

Nebola som pripravená ani na smrad, chlad a špinu bruselskej vlakovej stanice, kde na prízemí vznikol utečenecký tábor a na poschodí úradovali bezdomovci a zlodeji. Strach, ktorý som tam pociťovala, bol paralyzujúci. Trvalo niekoľko dní, ktoré som strávila už v bezpečí domova a mojej postele chorá, kým som nabrala silu zamyslieť sa, čo ma vlastne tak vykoľajilo.

Gare de Bruxelles – Nord

Podobne, ako človek, aj miesto má svoju dušu a svoju vôňu. Niekto je pokojný, z iného už na pohľad vybuchujú iskry hnevu. Genius loci, duch miesta danej stanice bol apokalyptický. Ako som zistila pri čítaní recenzií na cestovateľských platformách, nebol to len môj pocit.

Hustú tmu prerezávali náhodné lúče ostrého svetla, ktoré človeka skôr oslepovalo, než by mu pomáhalo vidieť. Každým krokom, ktorý sme urobili, sa z tmy vynárali nové a nové postavy. Ešte viac ich ležalo popri sklenených stenách na studenej zemi; poskrúcané telá tvorili hromady nie nepodobné hromadám batožiny. Vôňa polievky rozdávanej pri východe z pekla dotvárali dystopický pocit konca sveta.

Ocitnúť sa v cudzom svete na vlakovej stanici s batohom vecí je traumatizujúce. Hlad a zima sú zlé samé o sebe, ale bezmocnosť voči fyzickému násiliu, byrokracii a bezpráviu je ešte horšia. Že o ňu nie je núdza svedčia u nás nepublikované správy. Maslowova pyramída univerzálnych ľudských potrieb spolu s ľudskou dôstojnosťou ležia rozbité na kúsky na dlážke vlakovej stanice v hlavnom meste Európy.

Doma

Deň po návrate domov som vyvaľovala oči na ticho vinice. Tu sa za ten týždeň nezmenilo nič. Ak sa niečo pohne, je to len sojka, srna alebo mačka. Ak niečo zahučí na oblakmi, bude to len obyčajné lietadlo. Som v bezpečí. A ako každý, kto je zdravý, má strechu nad hlavou a žije v krajine, kde nie je vojna, vyhrala som hlavnú cenu v lotérii života.



Prihlásením súhlasite  so spracúvaním osobných údajov podľa našich zásad o spracúvaní osobných údajov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.