Pivnica spoza plota

Pivnicou nazývame miestnosť za dubovými dverami prízemia, do skutočnej pivnice sa ňou len prechádza. Tie dubové dvere sa zamykajú obrovským ťažkým kľúčom, cez aký sa v minulosti lialo na Ondreja olovo. Tieto dvere a kľúč zohrali zásadnú rolu pri mojom nadšení kúpiť práve túto chalupu Bola to totiž láska na prvý pohľad, viete? 

V hrubých múroch sú dve malé okienka. Časť dlážky bola tvorená murovanými schodmi vedúcimi ku chodbe, ktorou sa ide do tej skutočnej, vínnej pivnice. Schody sme zakryli a postavili nové – zatiaľ drevené – a konečne má dlážka ako tak štvorcový pôdorys. Pivnica je tak akurát, aby sa do nej zmestil stôl, pár stoličiek a hojdacie kreslá. V letných horúčavách je dokonalým azylom.

Murovaný krb, monumentálne zaberajúci dobrú tretinu priestoru v pravom rohu oproti dverám, na mňa spočiatku nepôsobil dôveryhodne. Ohnisko bolo zapchaté stohmi starého papiera, v ktorom sa mohlo skrývať všeličo. Našťasťastie, zase raz strach mal len veľké oči, žiadne strašidlo ani myš na mňa nevybehli a po vyčistení ohniska.

Hneď pri krbe bolo čosi ako zábradlie zvarené z roxorových tyčí. Bolo zapustené do zeme aj do stropu a jeho účel nám nikdy nebol jasný. K jeho odstráneniu sme sa dostali až po dobrých troch rokoch, keď sa nám podarilo vypratať väčšinu bordelu, ako napríklad starú policu, tiež z roxorov, evidentne obľúbeného materiálu bývalého majiteľa. Polica teraz čaká na svoju novú kariéru v šope. 

Podsvetie

Nuž, starého sme sa zbavili, začali sme písať novú kapitolu. Aspoň tak som si to myslela. Ak je kuchyňa srdcom domu, tak pivnica je jeho podsvetím, do ktorého môže zapadnúť čokoľvek, aby to neskôr zavadzalo, prekážalo a rozčuľovalo, kým to nevyhodíme alebo nezačneme používať.  

Súprava sedačiek z bratislavského bytu. Krabice plné ja ani neviem čoho. Rámy obrazov aj obrazy. Šijací stroj. Asi milión pohárov na zaváranie. Plechy so sušiacimi sa bylinkami na jar, fľaše a hrniec na zaváranie v lete. V kritickom období minirúra a dvojplatnička. Raz tom bola dokonca aj knižnica. Jednoducho – všetko, čomu sme nevedeli nájsť miesto, šlo do podsvetia. Lenže ono to nezmizlo a častokrát tam skončili vlastnej aj veci, ktoré sme nutne potrebovali, len sme ich nemali kam dať v chalúpke samotnej. 

Postupne prešli pivničným pobytom všetky kachličky, umývadlá, sporák, stoličky a stôl, ktoré sme priebežne dokupovali pri zariaďovaní. V princípe sa na kratšiu či dlhšiu dobu v pivnici ocitli všetky veci, ktoré buď doslúžili a boli na ceste von, alebo boli potrebné, a vchádzali dnu. Nech sme robili čokoľvek, nedarilo sa nám pivnicu upratať. 

Thomas Moore ale aj C. G. Jung hovorili, že dom je prejavom našej duše. V našom príbytku sa prejaví ten konflikt, nerovnováha alebo nedostatok, ktoré nesieme vo svojom vnútri. Takže áno, nebolo to len upratovanie priestoru, ale aj cesta vnútorných zmien a preladenia. Kľúčová bola otázka – čo naozaj v mojom živote chcem? Koľko plánov B potrebujem pre pocit bezpečia? A nezahádzala som si nimi cestu k cieľu? 

Harmonické prostredie podporuje vnútornú harmóniu a vytvára nový priestor. Nový nielen vzhľadom, ale aj možnosťami. Aj novým nápadom a myšlienkam sa lepšie darí v dome, kde ma všetko svoje miesto.

Hranice

Po dlhých siedmych rokoch od kúpy chalúpky sme sa konečne dostali od čisto technických ku niečomu ako estetickým úpravám. S vierou menšou ako malou sme pristúpili ku krbu, ktorého tehly špatil hrubý nános uhľovočierných sadzí. Poškrabkali sme ho kefkou na kov a na počudovanie, nános bez rečí mizol. Ani sme sa nenazdali, sadze boli preč. Revitalizácia pivnice mohla začať – a aj začala.

Steny sú do polovice obložené kameňom. Bol to škaredý vyšednutý kameň zacápaný od malty, ktorá opadávala neporiadnému murárovi. Čas a vlhkosť jej tiež nepridali na kráse. Môj návrh očistiť steny vapkou manžel už dávnejšie zamietol s tým, že staré kamene by sa mohli pod prudkým prúdom vody uvoľniť. Vyhrabala som teda pollitrový ručný rozstrekovač na postrekovanie izbových kvetov, naplnila som ho asi tak deci octom a doliala teplú vodu. Do ruky som zobrala starú kefku na nechty a pustila som sa do práce. 

Kameň po kameni, kúsok po kúsku, striekala som octovú zmes a drhla stekajúcu špinu. Celkom ma to bavilo, ako všetko, čoho výsledky je vidieť okamžite. Rosením som stenu navlhčila, kefkou uvoľnila zažratú špinu a potom som prestavila rozstrekovač na tenký prudký prúd, ktorý pôsobil ako efektívny stierač. 

Sotva prvá stena uschla, vypýtala som si tenký štetec a čiernu farbu. Úprimne, približne sme vedeli, aký asi očakávame výsledný efekt, ale napriek tomu nás skutočný výsledok milo prekvapil. Čierna linka im pristane. Pôvodne šedé kamene sa rozohrali všetkými odtieňmi, akými sa len prírodný kameň rozohrať môže, od elegantnej šedej cez jemnučko nažltlú, hnedastú, slonovinovo bielu až po ružovú. No prosím, aký pekný vie byť obyčajný kameň! 

Po niekoľkých týždňoch práce, prerušovanej rôznymi inými prácami, som urobila posledný ťah štetcom a hotovo. Uvidíme, či sa nám tentokrát podarí udržať poriadok v podsvetí. Spolieham sa na to, že nové steny, ktoré sú hranicou medzi svetom a domovom, mi budú dobrou pripomienkou.