Pomaličky, pomaly

Pomaličky žiť, to nie je len tak. Pomaly sa prebúdzať, zomlieť kávu, zaliať vo frenchpressi a počkať, kým je pripravená na pitie. Nakrájať chieb, ktorý včera pomaly kysol a vo svojom čase sa stal lahodným pokrmom. Natrieť ho maslom a medom, aby sme mali sladký deň. Zakúriť v piecke a pustiť sa pomaly do práce. 

Aký je to rozdiel v porovnaní s nie tak dávnymi rokmi, keď ráno zahrala melódia z firemného mobilu, ospalé oči som vytreštila na e-maily došlé v noci. Kým zovrela voda na kávu, švihla som sebou do sprchy, obliekla sa a otvorila počítač. Veď kým vypijem kávu, tak nejakých dvadsať mailov vybavím. Taxík do práce, raňajky do ruky a ďalší deň v nekonečnom koliečku mohol začať bez toho, aby ten predošlý riadne skončil. 

Kliknite na obrázok a stiahnite si e-knihu zadarmo

A napokon človek zistí, že aj tak nič nedobehne, neobehne, nepredbehne. Že veci sa udejú vo svojom čase a občas sa nás nikto ani neopýta, či je tento život to, čo sme chceli. Väčšina z nás zastane až prudkým nárazom, keď do nás strčia okolnosti a my s ťažkým knockkoutom zo zeme dezorientovane zastonáme. 

Kam som sa vlastne stále tak ponáhľala? 

Byť zaneprázdneným sa stalo spoločenskou normou, statusom. Kto nemá veľa roboty, na toho pozeráme ako na lenivca. A potom sa dojímame nad malým princom, ktorý keby mal neviem koľko minút času naviac, tak by šiel ku studničke pre vodu peši. Aj my by sme chceli, ale nemáme čas na rozprávky. Už sme dospelí a nemáme čas

A čo ak máme čas, len ho nevieme vôbec používať?

Nie, nepokúšajte sa o tom rozmýšľať. Naše mozgy sú naprogramované na ilúziu, že musíme stihnúť vždy a všetko, že nič nesmieme vynechať, že niekto to predsa urobiť musí – a kto ak nie my? Ako by svet vyzeral, keby sme všetci robili všetko v pohodovom tempe? Veď by sa nám zrútila ekonomika, skolabovali by služby! A vôbec! Kam by sme došli, keby každý robil len to, čo ho baví?

Vyskúšajte, uvidíte. Všetko, čo robíme sa dá robiť pomalšie a s väčšou radosťou.

Naozaj nepotrebujeme vždy všetko

Spolupracujem na krásnom projekte OCCR Tekov. S kolegami z Gurmánskeho zápisníka sme za posledné týždne navštívili niekoľko unikátnych miest v Tekove. Väčšinou sme prehliadky začali alebo ukončili v kostole, pozreli sme si miestne múzeá, nástroje a výrobky našich predkov. 

Aj neveriaci či ateista sa v kostole musí stíšiť, inak to nejde. Ohurujúca nádhera oltárov a malieb, precízne vyrezávané sochy, detailné obrazy svätých a biblických výjavov. Nie, tieto miesta nestvorila chvátajúca ruka a oko sledujúce hodinky či kalendár. Stresom nadopovaná myseľ nevymyslí stáročia pretrvávajúcu nádheru. 

Momentky z Bátoviec – miest kráľovien

Poľnohospodárske nástroje na spracovanie vína či obilia tiež musel niekto najprv prácne vyrobiť z dreva či kovu. Až potom ich gazda alebo gazdiná mohla použiť a snop po snope, strapec po strapci spracovať a premeniť na poživeň. 

Gate, sukne, lajblíky, všetko s nádhernými výšivkami. Nie, nenakúpili u miestneho Číňana, alebo vtedy možno skôr Turka. Ľan vypestovali, rastlinky v snopoch spracovali, nitku po nitke vytvorili z ľanu plátno, z plátna gate či košeľu. 

Nikto sa ich nepýtal, či sa cítia naplnení. Či takto si predstavovali svoj život. Či žijú svoje sny. Pestovali, tkali, šili, rúbali drevo, modelovali hrnce. Azda aj mali všetko, čo potrebovali. A nie je to vari dosť?

Za seba hovorím, ďakujem vynálezcovia dávnych čias za elektrinu, za automatizáciu, za prístroje a spotrebiče, ktoré nám tak úžasne zjednodušujú život. Aká škoda, že získaný čas sme nedokázali využiť lepšie než na vymyslenie ešte viac práce, na ešte agresívnejšiu súťaž v hromadení statkov. Aká škoda, že sme sa nezačali viac hrať, viac oddychovať.

Staré matere a starí otcovia

Dnes sa mnohí radi odvolávajú na naše staré matere a starých otcov, ktorí predsa tiež si dali aj slaninky, aj poldeci, aj vínko, a žili dlho a zdravo.  Nestarali sa o cholesterol, nemali rakoviny ani infarkty. Tak si doprajme aj my!

Možno preto, že spať chodili so sliepkami, celý deň sa hýbali a pracovali primeraným tempom. Nesedeli 10 hodín denne v aute a kancelárii. Nestresovali sa nepretržite ako ako my, neviseli na telefóne, neriešili za pochodu, nesledovali denne zlé správy z celého sveta. Nejedli rozpekané polotovary plné konzervantov, neprejedali sa cukrom. Nevyčerpávali sa zbytočnou prácou. Šetrili silami, veď aj zajtra je deň. A tiež ešte, že pred každým jedlom a v nedeľu rozjímali v modlitbe. 

Je pravda, že nebývali v troj- a štvorizbových bytoch s obrovskými oknami. Chyža slúžila na spanie aj stolovanie, kuchyňa bola zvlášť. Čosi ako dnešné 1kk, akurát k nemu bola roľa, pole či sad a na ten domček sa nezadĺžili na celý život ako dnešný otrok modernej doby. 

Je to vývoj

Nie každý si vie predstaviť a nie každý túži po jednoduchom, pomalom živote. Aj ja som k tomuto životnému štýlu musela dospieť. Ako správna žena, ktorá nevie čo chce ale nedá pokoj kým to nedostane, aj mňa nie celkom dávno chytil rozmar znovu raz chytiť život za rohy, ako keď sa vytriasa obrus po hostine a zbaliť sa na ďalšiu cestu. 

Normálne som si chvíľu vedela predstaviť ten dôverne známy pocit, aké to je vyložiť si nohy na teplý radiátor, o ktorý sa stará správca bytov a započúvať sa do hádky susedov, dupotu na chodbe, zahľadieť sa do svetla neóniek z ulice. Ráno si nakúpiť čerstvé rožky … vlastne nie! Oveľa viac sa mi cnie po Londýne, domčeku z tehál s izbou na poschodí a prednou záhradou. Po Londýne, kde aj ten najväčší hulvát pôsobil ako džentlmen, lebo také je kúzlo anglického jazyka. 

Alebo taká Praha! Panečku, tá bola krásna! Ešte raz sa tak môcť v nedeľu doobedu prejsť na Vyšehrad a zbehnúť na guláš do krčmy v našej ulici. A zaspávať s cengotom električiek a ťukaním podpätkov v nočnej ulici. 

A potom som si spomenula 

Po zime som sa prešla vinicou ku zeleninovým hriadkam. Ríbezle sa prijali všetky a ďalšie dva záhony sa na mňa usmievali skyprenou zemou pripravenou na osev, na výsadbu. Päťročná práca začína prinášať výsledky, zem ožila! V lieske bzučia medzi kvetami včely. Z machu sa vytláčajú prvé fialkové lístky. 

Takto sme začínali pred 5 rokmi

A večer, keď sa čierno-čierna obloha rozžiari tisícmi hviezd, je všetko prebolené, odpustené. A ráno, keď ružovo-fialové nebo s oranžovým slnkom hlása nový deň, neostáva iné len sa usmiať, hoci zo zvyku ešte tak trošku zimno-zamračene.

Idem pomaly ďalej. V domove, ktorý vyrástol zo sna. S prácou, ktorá ma vtiahla späť do života. S ľuďmi, ktorí sa vynorili ani neviem odkiaľ, možno sú to anjeli z neba. Ja myslím, že keď človek spomalí, začnú sa diať zázraky. Tak vám všetkým ďakujem!



Prihlásením súhlasite  so spracúvaním osobných údajov podľa našich zásad o spracúvaní osobných údajov.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.