Prvé leto spoza plota

Chalupa, ktorú sme kúpili ma presvedčila o tom, že raz bude pre nás skvelým domovom svojou parádnou vínnou pivnicou, a tým, že mala vlastnú studňu so starým pákovým čerpadlom a šopu. Obytnú časť tvorili dve izby a obrovská chodba. Jej steny  boli pokryté loveckými trofejami, a to nielen parožím, ale aj vypchatými zvermi. Našťastie majiteľ sľúbil – a tento svoj sľub aj dodržal, že trofeje budú preč, len čo sa dohodneme na kúpe.

Okná mali drevené  rámy a svoje dobré časy mali už dávno za sebou. V susedstve chalupy boli podivné kovové konštrukcie plné pavučín a náradia, starých gumákov, plášťov a brašien. Vo vinohrade sa nachádzalo niekoľko starých a nefunkčných včelích úľov.

Pri kúpe sme netušili, že dobrým zvykom býva doplatiť osobitne za odstúpenie vinice, teda úrody z nej v sezónu, počas ktorej kúpa prebieha. Prijateľnou alternatívou je nechať pôvodného majiteľa urobiť svoje posledné víno.

Samozrejme, skoro ma porazilo od zlosti, že kúpno-predajná zmluva žiadnu takú povinnosť neukladá, ale našťastie, môj muž pozná tieto zvyky a vysvetlil mi, že trvanie na bežných biznisových pravidlách nie je na mieste. Na to som sa zaťala a vyhlásila, že ja teda budem rešpektovať tieto zvyky, ale nevkročím tam, kým pôvodní majitelia neodídu. A tak sa stalo, že hoci sme chalupu kúpili v máji, prvýkrát sme ju navštívili až o rok neskôr. Museli sme počkať nielen na vinobranie, ale aj na novú jar, pretože technický stav chalúpky ju predurčoval skôr na užívanie počas teplého a suchého počasia.

Chalupári z Bratislavy

Prvý pobyt sme zahájili počas letnej dovolenky. Zbalili sme si pár vecí na tri týždne a vybrali sme sa vediac kam, ale netušiac do čoho.

Pri nakupovacom nadšení som si napríklad vôbec nevšimla, že v chalúpke neexistuje splachovací záchod. Manžel ma utešoval, nech si z toho nič nerobím, že na chalúpke je predsa kadibudka, a to dokonca murovaná. Čo? Kadibudka? Tiež ma prekvapilo, že tá obdivovaná páková pumpa nad studňou je jediný zdroj vody. My nemáme teplú vodu? Vlastne žiadnu tečúcu vodu? Myslím, že takto nejako prehliadajú chyby svojich vyvolených prudko zaľúbení ľudia.

V prvú noc sme zistili, že gauče síce vyzerajú v poriadku, avšak neskutočne smrdia zatuchlinou. Ak sme sa na nich chceli vyspať, museli sme na ne natiahli namiesto plachty dva spacáky, ale zatuchlinu som cítila v nose ešte celý druhý deň. Hneď ráno sme kúpili sme dva rozťahovacie gauče, periny a vankúše, riady, poháre a príbory. Žiadna selanka však nezačala, naopak. Celé dni som behala s fúrikom, krompáčom, lopatou, okolo hrncov, zabíjala komáre a mazala si štípance octom.

Varenie a upratovanie, ktoré boli v našom bratislavskou paneláku rutinnou činnosťou na pol hodinky sa stali prácou na celý deň. Najprv ranná trojkilometrová prechádzka do mesta na nákup. Po návrate príprava dreva a ohňa. Potom prenášanie misiek, dosiek, nožov, tanierov a príborov z miesta kde sme ich provizórne uložili na miesto, kde sme ich práve potrebovali. Na záver umývanie riadu v lavóroch.

Skvelé však boli večery, ktoré sme trávili pri fľaške vína a grilovali alebo varili dobroty, chodili sme na návštevy ku novým priateľom a užívali si nové prostredie. Koncom leta som už nepišťala vždy, keď som sa dotkla pavučiny alebo zbadala pavúka. Na kadibudku som sa tiež už nebála posadiť a zbavila som sa aj utkvelej predstavy, že ma tam napadne myš alebo iné zviera.

Pot, špina a drina

To prvé leto spoza plota bolo v znamení nekonečného a neskutočne náročného kosenia v členitom teréne. V znamení špiny, smradu a prachu z plesnivého nábytku a handier, ktoré sme vyhadzovali spolu s pozostatkami hrdzavých roštov, nožov a zájdeného hliníkového príboru, o prepálených hrncoch nehovoriac.

Zbavili sme sa rozbitej, asi tonu ťažkej pece a nefunkčného elektrického sporáku. Dodnes neverím, že som ich skutočne manuálne znášala s maželom dole strmými schodami. Nerozbitný sektorový nábytok z 50 – tych rokov po úderoch sekerou posmešne vystrkoval hrdzavé, ale stále pevné pružiny. Nakoniec sme si predsa len poradili. Kontajner, ktorý sme objednali na odvoz odpadu sme naplnili do posledného milimetra kubického a čistá váha odvozu bola tona.

Zistila som, že romantické reči o matke prírode, ktorá sa stará o svoje deti musel vymyslieť niekto, kto videl záhradu a záhradkarov maximálne na obrázku vo fotobanke. Letné mesiace, počas ktorých sme špinaví a spotení robili od svitania do súmraku sme od matky prírody nám nedarovali nič, len štípance od komárov, šľahanie žihľavou, pot, špinu, pár menších úrazov a pribúdajúcu robotu. Asi sme ale boli extra dobrí, pretože s príchodom jesene sa matka príroda nad nami zľutovala a dala nám niekoľko kíl senzačných jabĺk, hrušiek a orechov len tak, sama od seba.

Letom sa to nekončí

Po skončení dovolenky sme sa vrátili poslušne do mesta a na mňa padol smútok. S príchodom jesene boli naše pobyty na chalúpke stále zriedkavejšie. Viac pršalo, bolo viac blata a hlavne sa ochladzovalo. Kúrenie hračkárskym elektrickým ohrievačom prestávalo stačiť, vrstvy oblečenia v studenom a stále vlhkom vzduchu nepomáhali a vínna pivnica zatiaľ slúžila ako sklad všetkého, čo v obytnej časti zavadzalo. V októbri sme zamkli, rozlúčili sme sa so susedmi a ako bledlo naše opálenie, tak sme sa aj my vracali ku mestskému stereotypu.

Malým prerušením bolo zimné strihanie viniča, ktoré sme zahájili v janurári. Celodenná náročná práca nás tak unavila, že sme sme sa po strihaní len nakŕmili na dvojplatničke ohriatou polievkou z konzervy a padli sme únavou, aby sme druhý deň pokračovali. Holé kríky a stromy odhalili všetky nedostatky a škaredé časti pozemku, ktorým sme sa v lete nestihli venovať.

Ľutovala som, že nemám čarovný prútik, ktorým by som odčarovala zhrdzavenú kovovú rárohu za višňou a ešte väčšiu rárohu za slivkou, ktoré nielen špatili výhľad, ale hlavne zavadzali, keď som ich obchádzala s plným fúrikom. Pomoc prišla vďaka susedovi, ktorý zabezpečil odvoz do zberného dvora miestnymi ľuďmi, ktorým sme darovali všetko čo sme nepotrebovali sami.

Bola som presvedčená, že to najhoršie máme za sebou. Netušila som, že na deň, kedy vyvesím na znamenie víťazstva nové záclony v oknách, budem čakať, teda vlastne makať, ešte dobré tri roky.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.