Jeseň 2016 bola úplne iná ako vlani. Stále fúkal nepríjemný vietor, často pršalo. Žiadne každodenné prechádzky pre šípky ako vlani, jeden víkendový zber musel stačiť, aj to som si skoro vypichla oko, keď mi vietor švihol konárom do tváre. Žiadne zbieranie orechov a jabĺk len tak vo flanelke a vestičke, celodenné leňošenie, vysedávanie pri piecke, teplá kaša na raňajky, večerné hygge v podobe zavárania jablkového kompótu a pečenia jablčného čaju zo šupiek. Všetky krásne spomienky mi pripomínali akurát tak minuloročné fotky na facebooku.
Mala som byť radšej fakt podnikateľkou z pláže, nie z vinohradu, šomrala som, keď som dočítala poslednú novú knihu. Nespokojnosť zamiešala spomienky s túžbou po nových zážitkoch. Zažiadalo sa mi mestského ruchu a všetkého čo s tým súvisí. Len na chvíľku, len trošku, ako taký malý závisláčik, ktorý si chce pre zmenu čuchnúť zase raz trochu smogu, nechať sa na chvíľku oslepiť umelým osvetelním nákupných centier, v ktorom sa mihajú stovky postavičiek so šnúrkami v ušiach a stratiť sa v hluku, z ktorého drnčí v hlave. Tak na deň – dva, viete, prísť, zažiť a odísť.
Ja som zabudla, že mám byť opatrná, čo si prajem, lebo sa mi to môže splniť a Veľké Kozmické Ucho bolo určite práve otočené mojim smerom a pozorne počúvalo.
Takmer každé, stále tmavšie ráno, nastúpim do autobusu s mĺkvym šoférom. Nikdy neodzdraví, nepoďakuje, o „nech sa páči“ ani nehovoriac, len cez zuby precedí cenu lístka. Cestou domov, iný šofér zastaví tak akurát od nástupišťa, že mám chuť si hodiť mincou, či bude elegantnejšie pokúsiť sa natiahnuť krok priamo na prvý schodík alebo zostúpiť do ani dosť úzkej, ani dosť širokej medzery medzi nástupišťom a schodíkom. Záleží aj na tom, ktorú mám sukňu. Ak tú úzku, zostup je nemysliteľný, lebo prvý schodík je tak vysoko, že by som naň musela vyskočiť znožmo, čo zatiaľ nemám natrénované. Zvažujem nosenie prezúvok na vstup do autobusu, hlavne od toho dňa, keď som šoférovi takmer padla do náručia, pretože na miesto, kde stojí pasažier počas kupovania lístka dal s príchodom škaredého počasia vysokú a mäkkú gumenú rohožku s dierami presne na zaseknutie podpätku.
Našťastie, sú aj dni, keď môžem len tak pozerať z okna a tešiť sa z výhľadu. Zelené odtiene polí, lúk a lesov nahradili rôzne odtiene oranžovej a žltej, neskôr zmizli aj tie. To, že prišla zima som si uvedomila, keď zo záhrady pri jednej zákrute zmizol strašiak a stromy v lese vymenili perinu z hmly za námrazu, ktorá z diaľky vyzerá akoby neporiadná gazdiná vysypala všade tony práškového cukru. Vitaj pani Zima!
Ešte jeden pracovný týždeň a sú tu Vianoce. Posledných päť rokov sme ich trávili na východnom Slovensku. Asi tak posledné dva roky si sľubujeme, že „tento rok“ budeme mať svoje chalúpkové Vianoce pri krbe vo vinici Spoza plota. A tento rok – konečne – budeme mať chalúpkové Vianoce pri krbe!
Keďže, ako vždy idem nadoraz, na všetky smelé kulinárske a upratovacie plány mám presne jeden jediný deň. Ten jeden deň má však 24 hodín, o počte minút a sekúnd, ktoré mám k dispozícii ani nehovoriac. Ako večný optimista a majster improvizácie verím môjmu plánu upiecť päť druhov vianočného pečiva, makovník, vianočku a kačku, a popri tom rituálne vypratať všetko, čo je staré a nepotrebné, vyprať, vygruntovať, na koniec slávnostne hodiť na stôl ľanový vianočný obrus, zažať sviecu a zahájiť Vianoce, sviatky mieru a radosti. Neverím na zázraky, spolieham sa na ne, veď viete.
„Môžeš mi prosím ťa venovať plnú pozornosť? Aktívne ma počúvať?“
„Aktívne ťa počúvam“, potláčal manžel smiech.
Vie, že som manažérskom plánovacom švungu, nemá zmysel brať ma vážne. V ruke mám pero a na kolenách zápisník s nadpisom „We are all mad here“ na obale, pod dním je obrázok uponáhľaného králika z Alice v ríši zázrakov. To celkom zodpovedá situácii a môjmu pocitu zo seba samej.
„Takže, robíme nákupný zoznam. Najprv bežná prevádzka. Potrebujeme nakúpiť jedlo pre teba na v podstate celý týždeň, kým ja budem preč. Niečo, čo si môžeš ohrievať. Navarím ti guláš. Koľko dní si ochotný ho jesť?“
„Dva, maximálne tri dni.“
Poznačím si do zošita, že treba kúpiť mäso a pár ďalších vecí.
„No, a teraz vianočný nákup. Aké koláče budeme piecť?“, začnem listovať receptami a manžel už zase surfuje na intenete.
„Pomôž mi rozmýšľať!“
„Ale veď nerobíš nákupný zoznam. Ty špekuluješ, čo budeme jesť. Robíš v tom chaos.“
„Najprv musíme vedieť, čo chceme jesť, potom podľa toho spíšeme čo chýba, čo dokupíme. Roky si pracoval v sklade, nevieš ako sa robí inventúra?“
„Viem, že sa nerobí z postele v pyžame“, uzavrie manžel debatu, a tentokrát sa smejem ja, ako ma zase raz nachytal jeho neprekonateľnou logikou.
O dve hodiny a dve kávy neskôr sme mali pripravené tri nákupné zoznamy – vianočný, bežný a mäsový, a ja som mala v osobitnom zošite odpísané recepty, nech ich mám poruke keď sa dostanem k pečeniu. Sľubujem, že ak to všetko stihnem a všetko dobre dopadne, tak sa o ne podelím.
„Je mi strašná zima“, mierne dramatizujem v snahe prebudiť v manželovi džentlmena, ktorý sa obetuje a pôjde zakúriť v peci.
„A prečo ešte nekúriš? Buntošíš od rána, vieš ako už mohlo byť teplúčko, keby si hneď vstala a kúrila?“
Vybuchnem do smiechu nad jeho nevinným výrazom tváre. Aj tak každé ráno keď som doma, kúrim ja. Budím sa pred piatou ráno aj cez víkendy, je mi zima a mám hlad, nič iné mi neostáva.
Vyrážame do obchodu. Zisťujem, že päťhodinová cesta na východ ku plným stolom, už hotovým koláčom a hromadám jedla v rodičovskej špajzi nie je vôbec tak drahé a nepohodlné ako toto, čo robíme. Zatiaľ sme okrem dvojhodinovej inventárnej diskusie strávili ešte ďalšie dve hodiny nakupovaním. A hádajte čo sa stalo? V obchode nemali ani jedno jediné vrecko hladkej múky, ba ani vrecúško polohrubej múky! Možno to je znamenie, že nemám vypekať, ale máme chodiť na výlety.
Neďaleko vinohradu je neprebádaný kopec, na ktorý si tiež už dlhšie sľubujeme vyliezť. Teraz poriadne mrzne, zem je pevná, bude sa dobre chodiť. Som len zvedavá, čo urobíme s tými šiestimi maslami a tridsiatimi vajcami, ak nakoniec fakt čisto náhodou nebudem piecť.
Vinohrad postriebrený námrazou, nasvietený tým zvláštnym zimným svetlom slnka schovaného za mrakmi, pripomína zakliaté kráľovstvo. Keď ponad rady viniča nečakane preletia vtáci a narušia tú pôsobivú nehybnosť a ticho, vraciam sa do reality a bežím sa skyť do tepla.
Zimy vo vinohrade si ešte užijeme. Podľa toho, kedy prestane mrznúť, čaká nás niekedy v januári alebo februári strihanie viniča, vo dvojici nám to trvá tak tri dni, ak nerobíme nič iné.
Dovtedy však máme ešte kopu času na oddych, hádam pri tých koláčoch, ktoré sa dúfajme nejak zhmotnia v našej kuchyni. Pri rozprávkach, na prechádzkach a pri horúcom čaji, pre mňa medium brown prosím. A trnkovom likéri. A – ako inak, pri pohári vínka. Šťastné a veselé!