September spoza plota. Z vinice do pivnice

Správu, že nás čaká teplá a dlhá jeseň, sme prijali s potešením. Neskorý nástup jednotlivých fenofáz, alebo presnejšie, o mesiac posunutý v porovnaní s predošlými ročníkmi, naznačoval už od jari, že tento rok sa bude oberať neskôr, ako sme si zvykli v našich prvých rokoch vo vinici. 

Čakanie na oberačku 

Teplé počasie a trošku voľna sme využili na oddych a príjemné stretnutia. Napríklad sa nám po rokoch plánovania podarilo stretnúť sa s Jankom Žitniakom, ktorý okrem toho, že je Excel expert a IT lektor, je aj skvelý fotograf. Jeho fotky z okolia nášho mestečka sú neprekonateľné. Zážitkom bola aj prehliadka historického domu pri parku, miesto Ballekových príbehov o Palánku. Do noci sme posedeli pri vínku, v plynulom rozhovore, smiali sme sa v teplom vzduchu pod hviezdami nad dreveným priečelím domu uprostred mesta, a predsa vo vlastnom svete, nikým nerušení.

V jedno nedeľné dopoludnie sme sa vybrali po ceste pomedzi polia. Slnečnice vpravo, šípky vľavo, modrá obloha všade. Na našom dvorku je stále chladno, ale na otvorenom priestrastve uprostred polí som sa cítila ako na grile. V zateplených legínsoch, hrubom tričku a svetri, lebo ja sa viem vždy dobre obliecť.

Fučala som a zakopávala o hrudy pooranej zeme. Zišli sme totiž z chodníka, pretože gazda trval na tom, že ak pôjdeme okolo húštiny, tak sa dostaneme k cieľu skratkou rýchlejšie. Nebolo to rýchlejšie, ale zato dlhšie a nepohodlnejšie. Kráčať po pooranom poli je minimálne tak príšerné, ako brodiť sa cez snehové záveje. Fakt skvelá skratka, asi tak dva tri kilometre okolo celého poľa, aby sme sa napojili na cestu, ktorú sme pred nejakými 300 metrami opustili. Také sú prechádzky s gazdom. 

Ani zaváranie hrušiek nebolo len tak hopsa hejsa. Plná bednička ovocia je plná bednička ovocia. Gazda šúpal, ja som vykrajovala a plnila poháre. Ľavou rukou som elegantne krúžila s hruškou v ruke od seba do priestoru a pravou nožom v protismere som vylupovala jaderník za jaderníkom. V medzičase som pomáhala so šúpaním. Už v ten večer mi skoro odpadli ruky a ja som prisahala, že na druhý deň nerobím absolútne nič. Veď čo by som asi tak robila, s dosekanými bruškami prstov a brniacimi zápästiami.

Čas na oberačku

Strapce oťažievali, bobule vyzerali stále priesvitnejšie. Vo vzduchu visela otázka: “Kedy?” A odpoveď nepoznal nikto. Každý večer sme sa prechádzali okolo viníc v širšom susedstve. Tie na kopci nad nami, ktoré majú viac slniečka, ukazovali, že aj náš čas čochvíľa príde. Ale kedy? Kedy? 

Kým hrozno dozrieva, treba ho strážiť, aby hrozno nevycucali osy a neoďobali škorce, a aby nezmoklo! A ak zmokne, tak nie príliš neskoro, pred oberačkou. Odhadnúť správny čas na oberačku je umenie. Víno má mať aj cukor, aj kyselinky, a to v čo najchutnejšom pomere.

Azda prvýkrát sme sa naozaj neponáhľali, len sme obzerali strapce, ovoniavali a ochutnávali bobuľky opatrne odstrihnuté zo strapcov. Jedno piatkové dopoludnie som počas prestávky v práci spriadala plány na víkend. Nakukla som do appky na predpoveď počasia a zisitla som, že od pondelka po víkende má týždeň pršať. A už sme presne vedeli, kedy budeme oberať. Hneď v sobotu ráno.

Oberačka

Oberačke samotnej predchádza riadna príprava. Gazda ostril nožnice a pripravoval zberné nádoby, ja som utekala do obchodu nakúpiť jedlo na varenie. Čo sa dá variť, kým sa ja realizujem vo vinici s nožnicami? Napríklad hus v hlinenom hrnci. 

V deň oberačky som si privstala. Pripravila som cesto na chlieb, sýte raňajky a silnú kávu. Uvarila kapustu a dala piecť hus. Oberačku sme zahájili pred deviatou ráno, pohárom nášho vína z roku 2020, pri Józsiho pivnici, jeho slávnou vetou, že na kvalite ani kvantite nezáleží, hlavne nech je dobré a veľa. 

V našej vinici máme rôzne odrody, a preto aj strapce vyzerajú rôzne. Keď som videla hrozno na vniči, prvýkrát, bola som nešťastná, že je také maličké a deformované. Dovtedy som videla hrozno len v sekcii ovocie-zelenina v supermarkete a ani mi nenapadlo, že ušľachtilé hrozno na víno vyzerá úplne inak. Dnes s radosťou obdivujem malé nahusto osadené bobuľky, plné šťavy. Tento rok od slnka horúce strapce takmer praskali v rukách pri dotyku a čím lepkavejšie dlane som mala, tým som bola spokojnejšia. 

Ku koncu oberačky som sa porúčala z vinice, posledný rad obrali manžel so švagrom už bezomňa, ja som sa vrátila do kuchyne vybrať z rúry hus, upiecť chlieb na večeru a pripraviť lokše. Chlapi stihli aj pripraviť mlynkoodstrapkovač. Hrozno melieme priamo do kvasnej kade. To znamenalo, že z veľkých zberných nádob sme hrozno zase ručne prekladali do kýblikov, aby sme ich nakladali do pažeráka mlynkoodstrapkovača.

Na šupky! 

Hovorí sa, že víno sa robí vo vinici, nie v pivnici. Hoci vyjadreniu rozumiem, nesúhlasím s ním bez výhrad. Pivnica je minimálne tak dôležitá ako vinica. Jej čistota, klíma a teplota (hlavne tá teplota!) zohrávajú kľúčovú úlohu pri naštartovaní a priebehu kvasenia. Čím teplejšia je pivnica, tým rýchlejšie je kvasenie a naopak. Chladnejšia pivnica kvasenie predlžuje a dáva vínam inú štruktúru, krémovosť a prejaví sa aj na bohatšej aromatike. 

My sme sa tento rok rozhodli pre experiment. Bavili sme sa o už od minulého roka, že by sme mohli raz skúsiť aspoň čas hrozna nechať kvasiť na šupkách, ale definitívne nás presvedčila a Inšpirovala Pesecká Leánka 2020 z Pivnice Brhlovce. Aj my chceme tak vibrantné víno! Musíme to minimálne skúsiť. A tak sme pomleté a odstrapkované hrozno, namiesto presunutia do lisu, nechali v kadi a zakryli jemnou textíliou. 

Na konci dňa sme boli tak unavení, že sme ani nevečerali. Boľavé svaly natreté kostihojovou Alpou sa v posteli rozpadli na miliardy atómov a keď som zatvorila oči, videla som strapce presvietené slnkom. A zrazu sa mi v mysli vynorili naši otcovia, strýko Pepo a Józsi, ako v slnkom zaliatej vinici strihajú hrozno. Potuteľne sa pri práci usmievali ako tí, ktorí vedia. Našťastie som zaspala skôr, ako som sa stihla rozplakať, od smútku, že ešte vlani sme tu boli všetci spolu, ale aj od úľavy, že sú spolu v nebi.  

Ako sa rodí víno

Naša pivnica má dve časti. Hornú časť, na úrovni zeme, a podzemnú časť, niekoľko schodov nižšie za hornou časťou. Hornú časť pivnice využívame aj ako improvizovanú obývačku na posedenie pri krbe, improvizovanú kuchyňu počas zaváracej sezóny, improvizovanú sušiareň na bylinky. Po oberačke sa mení na improvizovanú kvasniareň.  

Vlani na laviciach okolo stien trónili demižóny a symfónia bubliniek, unikajúcich hlasne z kvasných zátiek, oslavovala víno rodiace sa v skle. Symfónii predchádalo vytrieštanie očí na hladinu muštu. Robí sa pena? Nerobí! Robí! To je len odraz svetla! Nie, je to pena, aha! 

Tento rok sme pozerali na zakrytú kaďu. To je ako naslepo triafať kľúčom do zámky. Nos mi hovoril, že kvasenie naštartovalo ale hladina zatvorená vrstvou šupiek mlčala. V nedeľu po oberačke mušt v kadi voňal zdravo, ale kvasenie bolo rozpačité. Gazda, známy svojim nezničiteľným pokojom, v pondelok večer lámal nad muštom palicu a premýšľal nahlas, či nebudeme musieť kúpiť kvasinky v obchode. 

Keď mušt kvasí, tak kaďa duní ako vírivka v kúpeľoch a pod vrstvou šupiek a bobulí je bohatá pena. Toto sa udailo utorok ráno, na tretí deň po oberačke. S úľavou sme si vydýchli a gazda chodí rmut pravidelne miešať. Aký bude výsledok uvidíme už čoskoro. A tentokrát sme výnimočne zvedaví a aj trochu netrpezliví. A pritom, stále sa niet kam ponáhľať. Vinicu s prázdymi ratolesťami a pomaly žltnúcim lístim čaká niekoľkomesačný oddych a náš život plynie vo svojej všednosti a nevyhnutnosti.


Prečítajte si zápisky aj z ďalších mesiacov roka 2021

Január | Február | Marec | Apríl | Máj | Jún | Júl | August

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.