V priamom prenose

To by tak bolo, aby som si nezaspomínala aj ja. Pamätám si úmrtie Brežneva, kvôli ktorému naši učitelia museli zrušiť ples, v priamom prenose som sledovala jeho pohreb, aj pohreb Černenka, ktorý strávil vo funkcii prezidenta ZSSR rok, aj Andropova, ktorého nahradil korunný princ Gorbačov s perestrojkou a glasnosťou. Aj to, ako vybehol hore schodami som videla v priamom prenose.

1989

Je studený november, u nás pod Tatrami naváľalo snehu. Vraj zbúrali nejaký múr v Berlíne. Absolútne nechápem, v čom je problém. V tých časoch nás ako deti ešte odháňajú od televízora, aby sme si nekazili oči. S kamarátkou vlečieme sánky ku lesu, ideme do Dolinky, ale sánkovať sa nám veľmi nechce. Veď čo ak bude vojna? 

O pár týždňov vyvaľujem oči na starú čierno-bielu Oravu. V správach počujem krik, na maličkej obrazovke sa mihajú biele obušky a prilby. Prečo ich bijú?

Ešte väčší zmätok mi spôsobia reči, ktoré zachytím o ruskej okupácii. Veď Rusi sú naši bratia! Aké tanky, ako rozbité cesty? Akí okupanti, veď nás zachránili! Kto bol Jan Palach? Prečo sa upálil? A čo je to ten šesťdesiatyôsmy? 

Dejepisár, ktorého sa bála celá škola, a ktorý si počas času, kým sme písali poznámky, vychutnával svoju dennú dávku tlačenej Pravdy, akosi stíchol, skrotol. Vraj mnohé je inak ako sme si hovorili doteraz. Ozaj, budeme sa ešte učiť ruštinu?

Potom už všetko naberá rýchly spád. Pri telke už sedím celé dni, páči sa mi Modlitba pro Martu, pospevujem si s Krylom, Hutkom, Hoffmanom. Sľúbili sme si lásku, Dubček, Havel, utvorte koridor, budajky a trikolóry, vé-pe-en. Ozaj, ako vtedy ľudia vedeli, kedy a kam majú prísť? 

Život išiel ďalej

My, decká, sme museli aj naďalej chodiť do školy. V našom mestečku neboli žiadne demonštrácie, na ktorých by sme sa uliali, len v neďalekom Poprade som videla pár amatérskych plagátov nalepených na vlnitom plechu, ktorý stál okolo námestia. 

Dospelých opanoval strach. Muselo byť strašné prísť o zem pod nohami a stať sa zo dňa na deň starou štruktúrou. Škodnou. Nepotrebnou. Nastali čistky a noví, lepší, demokratickejší ľudia si vysporiadali účty … s každým. Lebo v revolučnom virvare to už tak býva, že spravodlivosť je občas slepá tak naozaj. A vlastne aj na tú lásku, ktorú sme si sľúbili, sme pomerne rýchlo zabudli.

Ja som mala šťastie

Vyrastala som v mieri, dospievala v dostatku. Ovládam azbuku aj angličtinu, čítala som Vesolje kartinky aj Mladé rozlety a Dotyky, časopis pre mladú literatúru a umenie. Tak trochu som cvičila spartakiádu, tešila sa na MDD a nudila sa počas papalášskych prejavov na 1. mája, ale aj chodila na rockové koncerty a čierne elastické rifle sa dali zohnať už aj na našej tržnici, martensky v Poľsku. 

Dnes už hádam ani pravda nie je, že sme si hudbu nahrávali na kazety a tie sme si kopírovali dokým bolo ešte aspoň čosi pomedzi šum rozumieť. Napaľovanie CD-čiek sa s dobrodružstvom, či stihneme zastaviť nahrávanie prerušené reklamou, nedá vôbec porovnať. MTV sa stalo našim náboženstvom a Spice Girls kňazkami všetkého, čo sme považovali za cool a keď svojho času Kate Moss odfotili v riflovej minisukni s otrhaným okrajom, do dvoch týždňov to nosili ženy po celom svete.

Pošta? Telegram? Fax? Prosím vás! Ešte aj počítače sa medzičasom stali len nudným pracovným nástrojom. Na všetko, čo chceme zistiť alebo vedieť sú tu smartfóny a Google.

Skype sa stal obľúbeným programom pre dôchodcov a študentov, ktorí veria vo vzťahy na diaľku. Dotcom bublina spľasla, prežili sme aj hospodársku krízu vo verzii 21. storočia.

Homeoffice, sabattical, digitálne nomádstvo, virtuálne tímy a telepráca spôsobujú bolenie hlavy nejednému manažérovi starej školy. Len počkajte, až začneme lietať na Mars a do roboty namiesto seba pošleme svoj hologram!

Slobodu! Slobodu!

Túžili sme po slobode, na námestiach ľudia skandovali jasne, čo si prajú. A slobodu sme dostali. Nie tú našu individuálnu verziu slobody, ideálneho sveta, v ktorom všetko funguje podľa našich predstáv. O svoju individuálnu verziu slobody, o svoju sebarealizáciu alebo sebaktualizáciu, bojujeme každý deň, ktorý žijeme. A inak to ani nejde, pretože to je náš výsostný svet, náš život.

V novembri 1989 sme dostali slobodu kolektívnu, v ktorej je pre každého potenciál budovať slobodu osobnú.

Dnes nás už nikto nepredvolá spovedať sa, prečo neboli vyvesené zástavy na našom dome. Chalanom neostrihajú policajti dlhé vlasy a dievčatá nepošlú domov prezliecť sa z buržujských šiat. Môžme ísť na akýkoľvek koncert do akéhokoľvek mesta. Môžme si nájsť prácu akú len chceme, môžme dokonca nepracovať, ak na to máme. Nikto vám alebo vašim deťom nezabráni študovať preto, že váš strýko bol farár alebo teta sa pred x rokmi vydala do Kanady. Lekári a vedci neskončia v tej príslovečnej kotolni len preto, že niekto z ich rodiny uprednostnil život mimo socialistického zriadenia.

Nie sme nútení robiť kompromisy s vlastným svedomím pod hrozbou uväznenia alebo bitky od aktívneho eštebáka. Dnes sa už nemusíme báť čítať Tatarku alebo Mináča alebo keď sa to tak vezme, kohokoľvek. Lebo toto je tá časť starých zlatých čias môjho detstva, o ktorej sme, recitujúc šťastne básničky o báťuškovi Leninovi, nevedeli rovnako ako o Palachovi a tankoch v šesťdesiatomôsmom.

Dnes v priamom prenose vysielame

Pred tridsiatimi rokmi sme dostali kľúče od slobody. Odomkli sme bránu a vydali sme sa na cestu z čiernej diery zákazov, politického teroru a represií. Niečo dopadlo dobre, niečo oveľa horšie, ako mohlo.

Každá revolúcia má svoje obete, ako povedal klasik – požiera svoje deti. Sociálne istoty pre mladé rodiny, ale aj dôchodcov a chorých sú rozkradnuté novodobými papalášmi. Nové byty sa nestavajú, opravy ciest a budovanie diaľnic sa stali neprehľadným korytom pre vyvolených. Kúpele chátrajú, zdravotníctvo a zdravie sa stalo luxusom rovnako ako istota zamestnania. Kvalitu potravín, ale aj spotrebného tovaru škoda komentovať. Kto má peniaze, má na výber, ostatní si musia vyberať z toho, na čo majú.

Na druhej strane, dnes už nám nebráni zarábať náš kádrový profil a súdruhovia v komisii, len vlastná neschopnosť alebo pohodlnosť.

Naopak, to najhoršie z nás, korupcia, klientelizmus, podvody a zneužívanie moci sa potichúčky vrátili zadnými dverami a zaujali svoje pevné miesto v spoločnosti. Škoda. Je na každom jednom nás, ako bude vyzerať ďalších tridsať rokov. Koho svojou voľbou legitimizujeme, komu dáme stopku.

Ozaj, neviete, čo budú dávať v telke nabudúce?



Prihlásením súhlasite  so spracúvaním osobných údajov podľa našich zásad o spracúvaní osobných údajov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.