Nádherná rozľahlá krajina lemovaná zelenými pahorkami lesov a neustále sa meniaca farba oblohy láka ku zasnívanému pohľadu do diaľky. Práca na záhrade naopak, funguje ako drobnohľad a prináša postupné zoznamovanie sa s obyvateľmi, s ktorými zdieľame spoločný priestor. Kde sú tie časy, keď som jačala pri pohľade na čokoľvek okrem motýľov a lienok!
Muchy, osy a sršne majú vlastné ciele, sú ako pes, ktorý šteká ale nehryzie. Nedávno mi jeden blázon vletel do krčahu s vínnym strikom, ale prežil to, hneď sme ho totiž vyliali na zem. Mrzuto zabzučal a odletel. Prítomnosť včiel, lienok a motýľov je vítaná; komáre – zdá sa, na mňa stále letia. Čas môjho polievania zeleninových hriadok je časom ich raňajok. V dňoch, keď chodievam medzi ľudí – v teplom počasí už v letných šatách – končia moje večery vo vínnej pivnici pri krbe, kde si nové štípance ošetrujem octovými obkladmi. Jednak zredukujem opuch a začervenanie, a tiež od octu nesmrdí celá chalupa, len ja.
Nádherné kovovo-modré vážky okupujú len jedno miesto pri potoku. Chodím okolo nich s rešpektom – marí sa mi, že ich uštipnutie je veľmi bolestivé – a zatiaľ sme sa nedostali do konfliktu. Pri polievaní pozorujem utekajúce čierne chrobáky a radšej nezisťujem, čo sú zač. Počkám, kým sa schovajú v tráve a polievam ďalej. Rozhodne nemám v pláne sa ich dotknúť, môžu byť totiž jedovaté. Lezúci hmyz je síce, až na výnimky, nesympatický, ale nezbíjam ich. Pavúky majú teritórium v rohoch a na strope terasy a pivnice, my zase na zemi, nelezieme si do cesty.
Horšie je, že nám tento rok vyhlásili vojnu mravce. Najprv sa nasťahovali na hrušku. To, že po konári lezie mravec, je v poriadku. Keď ale konár vyzerá ako živý od hemženia celej armády mravcov, situácia sa mení na problém. Ako ho vyriešiť? Na internete som našla výborný článok o mravcoch a pochopila som, že toto je boj, ktorý nevyhráme. Je ich skrátka príliš veľa. Pokúsila som sa ich otriasť zo stromu, pravdaže neúspešne. Deň po zásahu síce na strom prišli lienky požrať vošky, ktoré tam mravce navláčili a nechali pri úteku, ale odskákala som si to o pár dní neskôr. Sotva som sa ku hruške priblížila, mravčie vojačky ma zasypali vlastnými telami, rozliezli sa mi po rukách a mala som ich plné sandále. Pre istotu som teda opustila mesto mravcov ešte pred zotmením.
Jedného dňa som popíjala vínny strik na záver dňa, keď som si na stene všimla čosi lesklé. Stena je obložená pieskovcovým kameňom, šedo-hnedá, a najprv mi napadlo, že to bude asi kúsok nejakej živice alebo kvapka čohosi tekutého, čo sa odráža vo svetle. Ligotavé veci ma však vždy priťahovali. Nedalo mi to a znovu a znovu mi pohľad zablúdil k ligotavej bodke. Vstala som, prizrela som sa bližšie a zistila som, že to je chrobáčik, ktorý svieti. Chrobáčik, ktorý svieti? To musí byť svätojánska muška! Poviem vám pravdu, ja som ešte nikdy v živote svätojánsku mušku nevidela, hoci som o nich, pravdaže počula. Mala som veľkú radosť, že sa tento samček usadil u nás. Dočítala som sa totiž, že samčekovia majú krídla, zatiaľčo samičky na nich blikajú zo stebiel trávy, listov a zo zeme.
O pár dní neskôr sme sa rozlúčili so susedom a prešli sme tmavým dvorom zamknúť pivnicu, pobrať poháre, umyť sa a spať. V húštine čosi bliklo. A ešte raz. Naraz bola čierno-čierna tma v tôni stromov rastúcich okolo potoka plná poletujúcich svetielok. Vyzeralo to ako maličké drahokamy alebo smaragdy alebo ako padajúce hviezdy, len nepadali ale poletovali na našom dvore.
„Poď už“, volal ma môj muž, zatiaľčo ja som ani nedýchala. „To sú len svätojánske mušky.“
„My tu máme svätojánske mušky?!“
„Jasné, každý večer tu lietajú.“
„A ty mi nič nepovieš?“
A tak počas letných večerov po zotmení sedávam balkóne a kochám sa touto pre mňa úplne novou, nezvyčajnou show. Hviezdy na nebi a svätojánske mušky na zemi, všetko sa ligoce a napĺňa ma načisto detskou radosťou. Fakt, cítim sa ako v rozprávke.
Na každom kúsku zeme je svet sám o sebe, svet obrov a predátorov, svet živlov, aliancií, klanov a bojov medzi nimi. Na pohľad romantická lúka plná kvetov je vesmírom pre svojich obyvateľov, ktorí tu boli dávno pred človekom a napriek svojej krehkosti prežili až do dnešných dní. Každý krok človeka na lúku je zásahom do tohto ich vesmíru. A mne sa v hlave vynárajú spomienky na Gullivera, ktorý sa ocitol bezmocný v krajine obrov. Jeho príbeh skončil happy-endom, ostáva len dúfať, že prežije aj hmyz na našich poliach, lesoch a lúkach.
