Z denníka workoholika I.: Úder priamo do hlavy

Pohltená prácou, snažiac sa stihnúť zase nejaké termíny, ktorých intervaly sa záhadne skracujú, z ničoho nič som sa zasekla na akejsi, neviem odkiaľ a bez súvislosti sa vynoriacej myšlienky, že som sa stala súčasťou svojej vlastnej projekcie o práci.

„Toto je práca, o akej si snívala a kvôli ktorej si sa toľko snažila. Si šťastná?“

Hej. Som.

Ďalší mail vybavený, enter a už otváram ďalší, pričom sa zároveň naťahujem pre telefón.

“Cítiš radosť?”

Čo? Akú radosť? Ti šibe? Nemám čas teraz.

“A kedy budeš mať?”

Treští mi v hlave. Ako dlho už? Týždeň … nie, dva, vlastne tri … Cez víkend si oddýchnem! Už fakt áno.

“A kedy chceš cítiť radosť ak nie teraz?”

Oceľová žena

Ráno cestou do práce ovešaná kabelkou a počítačom, som rezko kráčala na parkovisko ku taxíku a ťukala e-mail cez blackberry, keď som sa naraz tresla do hlavy o oceľový trám podopierajúci schodisko vedúce na druhé poschodie obchodného ministrediska na sídlisku. Ani som sa nezastavila, plynule ťukajúc do klávesnice som pokračovala v chôdzi.

V aute som si uvedomila, že sa mi do očí derú slzy, chvejú sa mi nielen ruky ale aj nohy, že som neraňajkovala a nemám ani na nič chuť, ale skrátka musím fungovať aj keby som nefungovala. Uvedomila som si, že ma bolí hlava od nárazu, ktorý si pamätám len matne. Pocítila som aj obavu, lebo  som si uvedomila svoju fyzickú krehkosť a to, ako málo stačí na to, aby som stratila fyzické zdravie. Napríklad aj v dôsledku nešikovného nárazu.

Tiež som si spomenula na rady mojej múdrej priateľky, ktorá mi svojho času povedala: “Martino, musíš se naučit odpočívat a také méně myslet. Tvůj mozek dlohodobě kmitá v příliš vysoké frekvenci. Nemáš někdy pocit, že ti bzučí v hlavě… vypni občas.” Poriadne som sa nadýchla, vydýchla a rozkázala som si fungovať. Poslednýkrát. Sľubujem.

Aj keď som sa na svojej rannej príhode večer smiala, najmä preto, že ma  kamarátka nazvala “oceľovou ženou”, uvedomila som si, že toto bol fakt budíček. Ja nechcem byť oceľová žena, nechcem byť Robocop!

Ja to nepreháňam … len trochu

Ani neviem ako, ale stratila som rovnováhu a dovolila som, aby ma pohltila práca. Urobila som to veľmi prefíkane. Nepracujem nadčasy (len trošku), nenosím si prácu domov (len niekedy) a určite nepracujem cez víkendy (na prácu len myslím). Takže teoreticky mám voľný každý večer a každý víkend.

Čo robím pre svoj pocit radosť a oddýchnutosti, ľahkosti? Premýšľala som o tom a zistila som, že nič.  Aktuálne to, čo cítim, je vnútorná meravosť. Pocit bezpocitovosti je veľmi zvlášny, pretože je to existencia vo vzduchoprázdne. Už chápem, prečo nerobím nič pre svoj pocit radosti. Nie som totiž schopná momentálne cítiť ani radosť, ani smútok, ani žiadnu inú emóciu, len prázdno. A nie je mi to ani príjemné, ani nepríjemné.

Čo mi ale príjemné určite nie je, je zrýchlený tlkot môjho srdca a fyzická rozochvelosť, objavujúce sa pri každom zazvonení telefónu alebo inom nečakanom zvuku. Je čas šliapnuť na brzdu. Škoda, že zase z posledných síl.


Poznámka: archívny článok z roku 2010. O štyri roky neskôr som si to už zlizla naplno a skončila som v rukách lekárov so syndrómom vyhorenia. V roku 2019 zaradila Svetová zdravotnícka organizácia syndróm vyhorenia ako legitímnu diagnózu, ktorej príčinou je dlhodobý a nadmerný stres v zamestnaní. Ten vám nemusí spôsobovať zamestnávateľ, workholik si vystačí aj sám. Kliknite na obrázok a stiahnite si e-knihu s mojim príbehom a testom miery vyčerapania.




Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.