Keď sme odchádzali z Bratislavy, boli sme presvedčení, že smerujeme do pokojnejšieho a zelenšieho života. Stačí mi chlieb, víno a vinica a bude zen. Netušila som, že sme si kúpili vstupenku do slovenskej verzie Pevnosti Boyard. A nie divácku. Súťažnú.
Uprostred 90-tych rokov som priam nedýchala, keď som videla ako v pevnosti Boyard jedna zo súťažiacich strčila ruku do sklenenej gule plnej tarantúl vybrala odtiaľ tú, ktorá mala na bruchu pripevnený lístok s indíciou, ktorá mala tímu pomôcť vyhrať.
Ja som o tridsať rokov neskôr medzi pavúky vliezla celá. Nie metaforicky. Doslova. Neboli to síce tarantuly, ale bolo ich… povedzme „dosť“, visiacich z plafónu starej lisovni vo vínnej pivnici, ktorú takmer rok nikto neotvoril. A hádaniek, ktoré mi položil samotný Život, som vyriešila viac než všetky súťažné tímy od roku 1995. Bez indícií.
Vitajte v Pevnosti Boyard: slovenská edícia
Odišli sme zo starej dobrej Bratislavy, v ktorej bolo všetkého priveľa — áut, betónu, hluku, povinností, reklám, ľudí, čo sa stále niekam ponáhľajú, aj ľudí, ktorí nikam nešli, len sa stále tvárili nahnevane. Všetko sme nechali tak, plní idealizmu a presvedčenia, že človek sa narodil preto, aby sedel na dvore s hrnčekom kávy a pozeral ako kvitnú stromy.
Kúpili sme priestor o pol kilometra za hranicou, kde končí GPS a Google navigácia.
Vinicu, viničný domček, starý les, kúsok polorozpadnutej romantiky a hromadu snov, ktoré mali byť naším dôchodkom.
Taký „návrat k prírode“, ako to píšu v magazínoch… len zabudnú spomenúť, že je to skôr návrat k povinnostiam. Kosíte. Rúbete. Maľujete. Opravujete. Pečiete chlieb. Sadíte. Rýľujete. Plejete. Polievate. Zavárate. A popritom riešite burinu, komáre, kadibudku, pavúky, pavučiny, myši, žaby, hady, líšky, divé svine, vyvrátené stromy, krupobitie a všetky živly, ktoré majú náladu, v poslednom kole aj pandémiu a iné skúšky. Popáleniny, vyvrtnuté členky, zranenia a choroby mačiek, štípance od ovadov, sršne, srny ožierajúce dozreté jablká a cvikľu.
To nie sú zážitky, ktoré dáte na instagram. To sú zážitky, ktoré fotíte len preto, aby ste ich o päť rokov neskôr mohli použiť ako dôkaz. Napríklad, keď potrebujete manželovi pripomenúť, že po uštipnutí ovadom mal nohu fialovú až po koleno, ale machroval, že „doktora netreba“. Trebalo, ako sa u nás hovorí.
Nám sa to všetko, samozrejme okrem ovadov a pandémie, páčilo a do domu bez adresy sme sa presťahovali, keď som potrebovala retreat po vyhorení v korporáte.
Pandémia nás zastihla v pevnosti, chcem povedať vinici, odkiaľ som nevytiahla päty. Jediní ľudia, s ktorými som sa stretla bol môj muž a kuriéri. Môj navigačný skript pre nich pripomínal rituál z fantasy kníh: „Pri kaplnke zabočíte do protismeru doľava, (spomalíte, aby ste si rozbili autom a takmer krokom) pôjdete kým neuvidíte kopu štrku. Naľavo budú polia, naparavo vinice a záhrady. Pri kope štrku (si hodíte mincou) odbočíte doprava a (ešte pomalšie) pôjdete až kým neuvidíte napravo zelenú garáž oproti drevenému plotu vľavo. Tam vás čakám.” Inštrukcie sa medzi kuriérmi prenášali ústne, ako ľudové piesne. Kamarátom sme posielali inštruktážne video ako nás nájsť.
Zen v Bratislave
Po pandémii sme sa presťahovali. Dnes žijeme v dome, ktorý je pokojnejší než les po daždi. Akurát, ako sa rád posťažuje môj muž, on chcel malý dom s malým pozemkom. Prvýkrát som našla malý dom s veľkým pozemkom. Teraz veľký dom s malým pozemkom. Tak dúfa, že do tretice mi to vyjde. Zatiaľ vládzeme robiť a plánov máme toľko, že sa tu ešte prákrát budeme musieť reinkarnovať.
A ja, ktorá som utiekla z mesta, aby našla pokoj v prírode — som našla zen v Bratislave. Karma má humor. V mojom prípade veľmi špecifický.
V taške notebook, pár vecí, dorazím do hlavného mesta ako kúpeľný hosť a – nemusím nič. Bratislava je mesto, kde nemám žiadne povinnosti. Ráno si sadnem do školy a len počúvam, nikto ma netlačí, nikto odo mňa nič nechce. Jednoducho sedím, dýcham a užívam si luxus s názvom “pokoj od všetkého”. Večer otvorím knihu, zalejem čaj – žiadne buriny, úrady, lehoty. Len ja a mesto, s ktorým nič nemám. Všetko čo ma zaťažuje ostalo ďaleko preč. Spím hlbokým, pokojným spánkom, po prebudení sa cítim o tonu ľahšia. Ani som nevedela, že som mala tak stuhnuté svaly. Aj bez masáže sa uvoľnili už len zmenou prostredia. A hlava? Ostrá ako práve ostrúhaná ceruzka, pripravená urobiť veľmi presný zápis.
Vrátim sa domov, čaká ma balík, ktorý doniesol kuriér kým som nebola doma. Položil ho za bránu, na dvor, ako sme sa dohodli. V balíku sú kvety na novú výsadbu, stromy sú už vysadené. Nakoniec je zen predsa len doma, kde sa na dvore hrajú naše mačky s králikom od susedov.
Ešte stále zbieram indície. Ešte stále čakám, kedy sa otvorí pokladnica a zasypú ma zlaté mince.
Ale zatiaľ, s prestávkami na výdych, zbieram zlaté mince prácou. V kuchyni, na záhrade, za počítačom. Nie je to síce bezodná pokladnica, ale je to život, ktorý som si vybrala — a sloboda výberu je viac ako všetko zlato sveta.
Tešmácky dvor
Tešmácky dvor spája ľudí pri dobrom jedle, víne a chlebe. Spoločne strávený čas na prechádzkach, opekačke, výlety peši alebo na bicykli, rybárčenie, zber byliniek, spoločné pečenie chleba, zaváranie, oberačka hrozna tvoria pestrú mozaiku jednoduchých činností, pri ktorých vypne hlava a nadýchne sa duša. K Tešmáckemu dvoru neodmysliteľne patrí aj naturálne víno pod hviezdami. Niekedy stačia dva dni a svet sa javí inak. Lepší, voňavejší, chutnejší.
