Predtým, než som mala záhradu, mala som kalendár, „to-do list”, pripomienky v mobile a plány kedy budem čo robiť. Dnes hlásim nástup na záhrade každý deň ráno okolo piatej. Aký by malo význam písať si do denných úloh „záhrada”, keď jediný čas, kedy sa v nej dá vydržať bez ujmy na zdraví je len skoré ráno? Okrem toho, v tento čas mi naozaj trhanie buriny nekoliduje s inými pracovnými úlohami.
Starý diabol opretý o vidle mi do toho zvykol kecať, vraj keď to neurobím celé, tak nemá zmysel ani sa do toho púšťať.
Presne v tejto medzere medzi „mala by som“ a „urobím to zajtra“ má diabol svoju najpohodlnejšiu stoličku. Nemusí ma nikam tlačiť, nemusí nič navrhovať, len si sadne do tej medzery a čaká, kým sa rozšíri sama od seba. A ona sa rozširuje ochotne, deň čo deň, s tou istou logikou, akú poznám z paradajok a tekvíc: čím viac toho je, tým menej sa do toho chce, a čím menej sa do toho chce, tým viac toho pribúda.
Jediné, čo záhradná džungla potrebuje, je odklad. Nie rozhodnutie „neurobím to” ale „urobím to zajtra”.
Urobiť ráno „celú záhradu” je nepochybne ambiciózne, ale zhola nemožné. Jediné čo som prístupom „od mantinelu k mantinelu“ dosiahla bolo, že som neurobila ani to málo, čo som urobiť mohla. Najprv som sa snažila urobiť hneď drobné povinnosti ako zamiesiť cesto na chlieb, dať prať, naraňajkovať sa. Zrazu bolo 8 ráno a – čas zapnúť pracovný počítač. Obed, práca, poobedná káva s manželom a bol tu večer. Zajtra, sľúbila som si každý večer. Celá záhrada! Každým dňom potom vyzerala záhrada horšie, a každým dňom, o ktorý som robotu odkladala sa mi chcelo do toho menej.
Keď už záhrada vyzerala kvôli prerasteným paradajkám ako džungla a môj muž medzi nimi ako Sandokan – tiger z Mompracemu, vyriešila som to jednoduchým rozhodnutím paradajky už nepestovať. Maximálne tak päť rastliniek, v kvetináčoch.
Na pomoc mi prišla modlitba Exupéryho „Neprosím o zázrak, Pane, ale o silu pre všedný život.
Nauč ma umeniu malých krokov.”
A tak som sa nečakane naučila jednu vec, ktorú by som nazvala teóriou primeranej porážky.
Nerobiť všetko.
Robiť jednu vec denne. A zajtra zase, ďalšiu. A zase, a ďalšiu.
Je to vlastne záhradnícky kaizen.
Bosá, s čajom v ruke, obdivujem čosi okolo štvrtej ráno východ slnka a teším sa zo skvelej teploty. Okná dvere dokorán, nech sa aj vzduch v dome prevetrá, schladí. Oči mi padnú na niečo, čo si pýta akciu. Urobím ju. A v momente keď sa dotknem zeme, zabudnem na čaj a v perimetre dosahu mojich rúk vytrhám všetko, čo tam nepatrí. Ako jogín sa presúvam do hlbokého drepu, ktorý striedam s hlbokým predklonom a cez side lunge sa rozvážne presúvam o krok vľavo alebo vpravo k ďalšiemu úseku.
O pol šiestej odchádza manžel do roboty. Vraj som horšia ako budík. Plná endorfínov a dopamínu sa len šťastne usmievam a premýšľam, či ešte niečo stihnem alebo mám na dnes hotovo. Umyjem si ruky a nohy od zeminy, dopijem čaj. Dnes starý diabol zase raz nevyhral.
Pozatváram okná a dvere, aby do domu nevošla horúčava a ďalší pekelne horúci deň sa môže začať. Pretože porážkou nie je neurobiť všetko. Porážkou je neurobiť nič.
Séria je voľne inšpirovaná knihou C. S. Lewisa Rady starého diabla (The Screwtape Letters, 1942) — jej formou aj postavou skúseného, trpezlivého pokušiteľa. Kým Lewisov diabol radil, ako zvádzať ľudskú dušu, ten môj sa uspokojil s oveľa skromnejším cieľom: mojou záhradou.
Každý mesiac môžete dostať e-mailom súhrn článkov a sezónne recepty. Prihláste sa na odber!
