V máji je tekvica len malé, nevinné semienko zabalené v papierovom obale s obrázkom oranžového zázraku a nápisom „výnosná, nenáročná“. Zo záhradníctva odchádzam s jedným vrecúškom tekvíc a jedným vrecúškom cukiet, ktoré sú vyložené vždy hneď vedľa. To bude ok, hovorím si. Nevysejem všetko a dám si pozor aby neprerástli. Diabol vie, že klamstvo je jeho najúčinnejšia zbraň.
Do jamky vysadím tri semienka, lebo tak sa to robí. Vrecúško je prázdne raz dva. Vyklíčili všetky, samozrejme.
Prvý mesiac ich sledujem s pýchou matky, ktorej dieťa robí prvé kroky. Malé listy, potom väčšie listy, potom listy veľkosti tanierov, na ktorých by sa dal servírovať celý obed pre menšiu rodinu. Prvý puk, prvý krásny žltý kvet. A okolo výhražne trčia desiatky budúcich plodov v ďalších pukoch.
V júni tekvica prestáva byť rastlinou a stala sa okupantom. Cuketa síce sedí tam, kde ju zasadíte, tichá a skromná, ale namiesto výhonkov posiela plody. Jeden. Druhý. Desiaty. Pätnásty, ktorý ste prehliadli, lebo sa schoval pod listom, a keď ste ho konečne našli, mal tri kilá a priemer 20 centi pri dĺžke pol metra.
Diabol v tejto fáze nepotrebuje nič robiť. Len sa oprie o vidly a sleduje, ako obe rastliny robia prácu aj za neho.
V horúce letné večery si manželia doma cez stisnuté zuby pošepky vyčítajú, koho nápad bol vysadiť toho toľko. Navonok sa všetci navzájom usmievajú a vnucujú si tekvice, cukety a recepty čo s nimi.
Nič netušiaca návšteva z mesta na záhrade sotva dopovie, „aké krásne tekvice!”, a záhradník už stojí s nožíkom v ruke. „Na, odrež si! Ty sama,” povie so širokým pohostinným úsmevom.
Nepomáhajú ani výhovorky, že tekvicami a cuketami je zasypaná aj korporátna kuchynka. Tam ich odkladajú kolegovia mileniáli, ktorí prežívajú generačný exodus na vidiek podobne, ako pred niekoľkými rokmi Gen-X. Tí dnes tekvice a cukety vnucujú svojim deťom a tie na firemnom messengeri slovami „v kuchyni je bio-tekvica z našej záhrady, help yourself“ desia aj kolegov, ktorí majú home-office.
„Len si odrež. To je iné, ako zobrať z kuchynky. Už si mala tú výbornú cuketovú nátierku? V zime je skvelá na hrianky, pod mäso, k ryžu. Škoda, že práve teraz nemám, ale tu máš cuketu a recept je na blogu. Aj perník z cukety a placky, ktoré v Grécku podávali v reštaurácii ako „špecialitu domu“ za deväť eur!”
Každá odovzdaná cuketa a tekvica sa ráta. Kamaráti z lazov sa jeden rok zaťali, že zjedia každú cuketu, kým je malá. Vzdali to až koncom augusta, čím sa stali mojim nehynúcim vzorom.
Vraj keď človek plánuje, anjeli v nebi sa smejú. Ja myslím, že keď sa zaprisahávam „nabudúci rok nula tekvíc, nula cukiet!”, tak sa rehoce ktosi iný.
Séria je voľne inšpirovaná knihou C. S. Lewisa Rady starého diabla (The Screwtape Letters, 1942) — jej formou aj postavou skúseného, trpezlivého pokušiteľa. Kým Lewisov diabol radil, ako zvádzať ľudskú dušu, ten môj sa uspokojil s oveľa skromnejším cieľom: mojou záhradou.
Každý mesiac môžete dostať e-mailom súhrn článkov a sezónne recepty. Prihláste sa na odber!
