Uprostred zimných hmiel som ledva potláčala úzkosť, smútok a strach. Bol január 2021 a myslela som si, že sa len – ako každý rok – neviem dočkať jari. Viničný dom na Lubihegyi nám síce poskytol už druhýkrát za 5 rokov potrebný azyl pred tvrdou realitou, avšak tentokrát sme pobývali v bezpečí vinice nedobrovoľne – do lona prírody nás pripútala pandémia.
Lubihegy bývalo krásne miesto osadené vinicami. Milosrdná zelená od jari do jesene zakrývala padajúce ploty a stavebné experimenty, ktoré by si zaslúžili vlastnú sekciu v múzeu ľudskej tvorivosti. Keď však postupne ľudia vyrúbali svoje vinice a na jeseň opadalo lístie, ukázala sa holá realita ako keď skončí párty. Hostia odídu a v ostrom svetle ostanú ležať pokrčené pooblievané obrusy, zvyšky rozlámaných tyčiniek a poloprázdne fľaše váľajúce sa pomedzi koláče.
Vinice boli posiate viničnými domčekmi, ktoré by sa dali zaradiť do kategórie panelákový rustikál. Steny boli častokrát zvnútra obložené doskami z materiálu, ktorý sa tváril ako drevo, ale správal sa ako lepenka v plášti umelého lesku. Aj v 21. storočí dýchal melanchóliu socialistického sna o prírode, plesňou a zatuchlinou. Svahy a domy boli obstavané betónovými skružami postavenými na výšku, a podľa ich množstva na Lubihegy to vyzerá, že ich rozdávali zadarmo ako bonus k pionierskemu sľubu každého z početnej generácie Husákových detí.
“Ten vás bude stáť kopu prachov aj nervov. Tieto domy majú mizernú konštrukciu,” povedal mi kamarát, keď som mu ukázala fotku viničného domu, ktorý sme práve kúpili.
Mal pravdu.
Ale napriek tomu – alebo práve preto – nám ten domček prirástol k srdcu. Našim cieľom bolo urobiť z neho najlepšiu verziu toho čím bol – produktívnym viničným domom zo 70-tych rokov. Nikdy sme nemali ambíciu urobiť z neho niečo iné. Na letné dovolenky bol ideálnym a originálnym miestom s dušou, vinicou a murovanou pivnicou. Na bývanie to už chcelo kus odhodlania a silnú víziu. Tá naša bola jasná – revitalizovať vinicu aj viničný dom. A robiť naše vlastné víno tak, ako chceme my – naturálne, bezzásahovo. Naša pivnica sa v tomto ukázala ako nenahraditeľná.
Je to dobrý pocit – obzrieť sa a vidieť, ako sme starému miestu vdýchli nový život. Ako sa z nevyužitého priestoru stal domov, z buriny dvor, z chaosu ticho. Baví nás, keď sa podarí z niečoho na prvý pohľad odpísaného vytiahnuť skutočný potenciál miesta, domu, chvíle. To je presne to, čo nám dáva zmysel.
A potom prišiel čas pohnúť sa ďalej. Teda aspoň pre mňa.
Môj muž si nevedel predstaviť, kde inde by nám bolo tak dobre, ja som si nevedela predstaviť ďalšiu zimu na Lubihegyi v gumákoch, medzi holými vetvami stromov, v blate a mokrej tráve. Napriek 40 árom vlastného priestoru a ďalším stovkám tisíc hektárov polí a lesov naokolo som mala pocit, že sa dusím.
On argumentoval nákladmi na energie, ktoré budú vo väčšom dome vyššie, starosťami o dom ktorý nepoznáme, byrokraciou pri príprave zmluvy a na úradoch, nový trvalý pobyt, občiansky. Mne to znelo ako rajská hudba.
Myslím, že bod zlomu nastal, keď sa mi podarilo formulovať čo ma ženie preč. Na nepohodlie sa dá zvyknúť, ak to dáva zmysel. Môže to byť dobrodružstvo, hra, objavovanie, zhmotnenie sna. Ale … “nič z toho, čo sme na tom mieste milovali, tam už nie je. Tie časy sa už nikdy nevrátia,” povedala som nahlas pri jednej prechádzke a prekvapila som aj samu seba.
Na Tri krále 2022 sme sa vybrali vychodiť čerstvo nalepené vianočné kilá. Vyšli sme hrádzu, pozreli sme si Ipeľ a úhľadne sa vlniaci násyp okolo rieky pohladil dušu. Veľkú radosť som mala aj z toho, že sme našli Veľkú pieskovú dunu. Na rozľahlej lúke som mala pocit, akoby ma napojili na kyslík, tak zhlboka som sa už dávno nenadýchla. Potom sme vošli sme do Tešmáku.
“Tak tu si viem predstaviť, že by sme bývali. Aj ty?”
“Nie!”
Dom v Tešmáku sme našli do dvoch týždňov odo dňa, kedy môj muž súhlasil, že môžem začať pozerať inzeráty a bude so mnou chodiť na obhliadky.
Niekedy sa veci nezlepšia tým, že ich opravíš, ale tým, že odídeš.
Dnes, o tri roky neskôr, prechádzam ráno zo spálne do kuchyne v tešmáckom dome. Ostanem vždy chvíľu stáť s úsmevom pri dverách a cez sklo pozorujem východ slnka, keď je teplo vyjdem von ešte v pyžame. Večer, keď sedím na lavici pred domom alebo v ktorejkoľvek izbe, cítim hlboký pokoj. Tento dom je miesto, kde má človek chuť len tak byť. Každý deň tu pôsobí ako tiché ďakujem. Za ticho, za priestor, za susedov a krajinu, ktorá má tvár pokoja. Záhrada sa stala predĺžením dychu, stromy zrkadlom času a dom pokojom, ktorý som kedysi hľadala v zeleni a tichu vinice.
Dynamika miesta sa zmenila. Z útočiska sa stalo živé, činorodé miesto pre hlbokú prácu a stretnutia s priateľmi. Pretože v záplave virtuálnych asistentov, fotiek a videí vytváraných umelou inteligenciou, v čase, keď bude čoraz ťažšie rozoznať nielen čo, ale aj kto je skutočný, bude spojenie človeka so zemou a vlastnými zmyslami dôležitejšie než kedykoľvek predtým.
A práve preto má zmysel aj Lubihegy, aj Tešmácky dvor – ako miesta, kde realita zostáva s nohami na zemi s krajcom chleba v ruke a vôňou vína v nose. Miesta, kde človek počuje praskať oheň, zhovára sa so živými ľuďmi a díva sa na skutočné pole, rieku, les.
Bez filtra.
Každý mesiac môžete dostať e-mailom súhrn článkov a sezónne recepty. Prihláste sa na odber!
