Vraj keď sa človek nevie rozhodnúť, má si hodiť mincou.
V ten moment, keď je minca vo vzduchu, už vie, ako chce, aby dopadla.
A to je tá správna odpoveď.
Pamätám si to ako dnes. Inzerát, na druhý deň kupec, do týždňa podpis na zmluve. A zrazu po našom ružinovskom byte behá partia sťahovákov. Zbaliť naše dejiny do krabíc, kufrov a vriec trvalo dva týždne – popri práci, cestovaní, školeniach a vybavovaní posledných papierov, ktoré ešte „treba len podpísať“.
Párkrát sme sa pohádali. Raz kvôli tomu, že som si k našim päťsto knihám dokúpila ešte jednu. Umberto Eco: Dejiny legendárnych krajín a miest. Presne typ knihy, ktorú človek potrebuje keď sa sťahuje na miesto, ktoré sa už čoskoro stane legendou.
Inokedy kvôli večeri v pizzérii, kam sme zašli, lebo kuchyňa už bola zbalená, a práve vtedy bola akcia na whisky. Dali sme si po poháriku — a vyhrali sme v súťaži veľký drevený súdok s whisky a dvoma pohármi. Aj toto je presne ten jeden kúsok, ktorý človek potrebuje, keď sa snaží zredukovať množstvo vecí, ktoré vlastní.
Párkrát som si siahla aj na dno. Najmä keď som bola presvedčená, že kuchyňa je už definitívne zbalená — a objavila som ešte jeden set mokka šáločiek. Chystala som sa ich vyhodiť, presvedčená, že vo vinici ich aj tak nebudem potrebovať, ale manžel ma prehovoril, že to by bola škoda. Škrípala som zubami, ale ani jedným tanierikom som netresla. Sebadisciplína! Pijeme z nich dodnes a pripomínajú mi, aká tenká je hranica medzi tým, čo má cenu nechať, a tým, čo má konečne odísť.
Keď sťahováci odišli, zostalo len ticho a tma vinice. Na oblohe tisíce hviezd a v duši zvláštne prázdno. Cítila som sa ako kozmonaut v stratosfére, ktorý sa nedopatrením odpojil od materskej základne a len tak luftuje vesmírom.
To, že je viničný dom hore nohami a nič neviem nájsť, ma nemohlo odradiť. Aj tak som nič nepotrebovala. Mala som totiž všetko – mala som čas. Cez deň som zbierala orechy, jablká a šípky, po večeroch som ich čistila, zavárala a sušila jablčné šupky.
Lubihegy nás prijal so širokou náručou. Rovnako vítaní sa cítime aj v Tešmáku. S mnohými sme sa stali priateľmi, alebo máme prinajmenšom zdvorilé a priateľské vzťahy. Nenarazili sme ani na jazykovú bariéru. Nikdy sa nestalo, že by sme sa nevedeli alebo nechceli dohovoriť – opak je pravdou. Úsmev prekonáva jazykové bariéry lepšie ako tlmočník. Vo vzťahoch prevláda srdečnosť a úprimný záujem. Jeho odvrátenou stranou je klebetenie, ale ruku na srdce – kto si rád nepoklebetí? Sme ľudia.
Po rokoch od skončenia školy som znovu a dôkladne preskúmala chemické procesy – fermentáciu hrozna aj múky, tvorbu vína a chleba. Vlastnými rukami a zmyslami som sa naučila rozumieť tichej práci kvasu, tej zvláštnej múdrosti prírody, ktorá hovorí: „Dôveruj procesu.“
Akoby som sa sama stala súčasťou tej veľkej premeny.
Zatiaľ sa ticho premieňal aj náš život.
Hodiny práce vo vinici, drina okolo domu, rúbanie a ukladanie dreva, polievanie medzi komármi, skvelé jedlo, zaváranie do noci, ticho, tmu, pokoj, zeleň, hodiny smiechu s priateľmi… sen prerušila smrť. Jar bola studená, naše dni a noci boli plné plaču, keď jeden za druhým odchádzali naši otcovia, strýkovia, susedia a kamaráti. Aj to sme, neviem ako, prežili.
Dnes, keď prechádzam cez dvor nášho domu, stále si musím pripomínať, že toto je náš dom. Nie sen, nie sabatikal, nie experiment. A cítim vďačnosť – že sme si ho mohli vybudovať. Na našom dvore zase buble smiech a tečie víno, vonia chlieb a guláš, ústa sa nám nezastavia, aby si stihli všetko povedať. Vzduchom lietajú lastovičky a bociany, mačky ležia natiahnuté v lete v tieni, v zime okolo krbu.
A ja? Už nemusím robiť kompromisy medzi pohodlím a zmyslom. Konečne žijem svoj ikigai.
Otázka teraz je, čo ďalej. Ako vždy keď sa máme dobre, neviem či zostať alebo už ísť.
Budem tie šálky ešte potrebovať?
S vďačnosťou chlipkám ďalšiu a ďalšiu šálku kávy od života, nech je akokoľvek silná – a v dlani žmolím mincu.
Každý mesiac môžete dostať e-mailom súhrn článkov a sezónne recepty. Prihláste sa na odber!
