Bodka

Pamätáte sa ešte niekto, ako som sľubovala, že napíšem knihu príbehov založených na základe blogu Spoza plota? Nejaký rukopis aj vznikol, ale nikdy som sa nedostala ku ďalším krokom. Najprv ma stopol Sándor Márai, ktorý pred 80 rokmi napísal: 

“….žiť a písať sa má tak, ako keby každý náš čin mal byť posledný v živote, ako keby za každou napísanou vetou kládla bodku smrť. Iba vedomie smrti zbavené precitlivelosti, strachu a nepodstatnenej zbabelosti dodáva nášmu životu a písaniu skutočnú dôstojnosť. Žiť a písať treba osudovo, čiže pokojne, veľmi pozorne, s rovnakým nasadením, dbajúc na svet i na seba, na svoj rozum i vášne, na úmysly ľudí a na vzťahy k vesmíru. Je to jediný postoj hodný človeka: viac od nás nežiada ani Boh.”  

V čase, keď som sa s touto myšlienkou stretla prvýkrát, som netušila, kto je Sándor Márai, ale vedela som, že má pravdu. Moje povrchné písačky sa nepribližujú naliehavosti života. Bola som ako malý Budha, ktorý v zlatom paláci nič netuší o zlobe sveta, o utrpení, chorobe, smrti. Svet bol gombička. 

Nič netrvá večne

Vedela som, že to takto nebude trvať večne. Vedela som, že všetko, čo má začiatok, má aj koniec. Niekedy potom, v ďalekej budúcnosti. 

Neviem si spomenúť, kedy to bolo, keď sme sa s mojim mužom bavili o knihe a upozornil ma, že budem potrebovať Bodku. Pomerne sebavedomo som tvrdila, že už ju mám. Náš život príjemne zovšednel – a všednosť by mohla byť dobrou Bodkou! Veď aj rozprávky končia slovami “žili šťastne kým nepomreli”. V tých slovách je prísľub dlhej nerušenej všednosti, ktorou rozprávka končí a zároveň pokračuje. Príbehy Spoza plota mali mať Bodku vo svojej všednosti. 

Rok 2021

Svet sa otočil hore nohami na jar roku 2020. Všetci vieme, čo sa dialo, a ja skrátim dlhý príbeh. Všetci nám umreli.

Umrel môj otec (na moje meniny), aj svokor (pohreb mal deň pred výročím našej svadby), manželovi ešte aj dvaja strýkovia. Umreli nám kamaráti, medzi nimi Braňo, krstný otec blogu Spoza plota. Umrel sused Józsi (len týždeň po odchode svokra a presne na moje narodeniny). Niektorí umreli náhle, iní odchádzali bolestivo pomaly. Strašné to bolo v každom prípade. Strašné boli úmrtia a všetko to, čo sa deje na pozadí, vo vnútri a tak celkovo po pohrebe. Dedičské konania, byrokracia a ďalší pohreb. Smútok náš vlastný aj pozostalých, zmätok a strach, čo nás ešte čaká. Sotva sme upratali po zemetrasení, keď prišlo ďalšie, a po ňom kobylky a krupobitie a potom ďalší jazdec našej osobnej Apokalypsy. Ako sme to prežili? S plačom aj hnevom, so zapálenou sviečkou na stole, vždy za niekoho iného. A Vianoce boli bez kapustnice, a vlastne aj bez večere, lebo som sa tak trochu zrútila.

Boh vraj nehrá kocky, ale ja som mala pocit, že presne to robí s nami, že sme len kocky v jeho dlani, že nami trasie v pohári a hádže a čaká, snáď na šestku, a tá hrozná hra sa mu jednoducho nedarí a hádže znova.

Ani naše bolestné straty neboli Bodkou.

Rozlúčka

Bodkou bol pohreb Evičky, našej drahej susedy, vdovy po Józsim. (Celkom v duchu tradícii, jej pohreb sa konal na výročie nášho prvého rande. Už vážne nenáme žiadne termíny na ďalšie pohreby a úmrtia.)

Počas pohrebu som sa ponorila do spomienok na všetko, čo ma naučila. O sile v krehkosti. O sile mlčania. O hraniciach. Smiechu. Vášni pre život. O láske. O kráse. O dôstojnosti. O slzách. O psíkoch. O kvetoch. A o kope ďalších vecí. 

Kráľovná Lubyhegyi

Jediné, čo ma nenaučila, bolo, ako zavariť slivkový kompót, hoci sa naozaj snažila. Recept mi dala, aj podrobne vysvetlila ako to robí ona, mne to nevyšlo. Milovala som jej fantastické ovocné bublaniny, ona moje kysnuté koláče.

Počas posledného roka sme spolu nachodili kilometre po okolí, keď sme venčili jej psíka. Nechápala, ako sa ho môžem stále báť, a nakoniec som to bola ja, najväčší bojko, kto Arinku doviedol domov, keď sa podhrabala a utiekla, hľadajúc svoju paničku, ktorá medzitým bojovala o život v nemocnici. Je pravda, že potom večer som sa tak trochu zrútila uvedomujúc si čo sa deje.

Posunula moje hranice, naučila ma chodiť po poľných chodníčkoch s prirodzenou istotou domácej panej. Ukázala mi krásu tohto kraja. Poznala každý strom, každý kvet, každý dom aj ľudí v ňom a vďaka nej som sa dozvedela všetko, ako sa menil tento kraj. A potom odišla tam, kde ju už nič nebolí a netrápi. 

Nová veta

V okamihu, keď sme pohľadom vyprevadili auto s truhlou ku bráne cintorína, mohla som takmer počuť, ako zavŕzgala aj brána zatvárajúca sa za príbehmi Spoza plota.

Začiatkom leta sme kúpili dom v neďalekej dedine. Čakali sme na deň, kedy bude Evičke lepšie, aby sme jej novinku povedali. Ten deň nikdy nenastal. (Aj keď – deň potom, čo jej duša opustila telo, priletel do obývačky motýľ. Sadol si na parapet a mával krídlami. Svetlo sa odrážalo od jeho krídel a vytváralo čarovné dúhové efekty. Som presvedčená, že sa predsa len prišla pozrieť na náš nový domov a že sa jej páči.)

Evička bola posledná z našich priamych susedov Spoza plota. Deň poslednej rozlúčky s ňou bol zároveň dňom, keď sme sa rozlúčili aj s priateľmi zo susedstva, ktorí sa vrátili ku svojim životom a bežným povinnostiam ako na konci každého leta. Každého sme vyprevadili.

Večer, keď sme sa vracali od križovatky (ach, symbolika krížnych ciest!) cez dedinu domov, som zrazu mala pocit podobný ako prvý deň v novej škole alebo ako v Londýne, keď som si pochopila, že brána za minulosťou sa zatvorila a nová realita, budúcnosť, je nezvratne tu. Ďalej kráčať môžeme len jedným smerom, nedá sa ísť dvomi.

Po Bodke nasleduje nová veta. 

Budujeme nový domov. Na mieste, ktoré pripomína krajinu môjho detstva, s bocianmi na komíne, lastovičkami na drôtoch a lesmi okolo lúk plných kvetov. Takže… a žili šťastne (a tak trochu v obavách, či Boh už konečne dohral tie kocky), až kým nepomreli. 


Snívanie o živote za vlastným plotom začalo túžbou po pokojnejšom živote. A možno aj živote, ktorý vonia a chutí pravdivejšie. Prečítajte si, ako náš príbeh začal a ako pokračoval.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

*

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.