Existujú obdobia, ktoré si idealizujeme len preto, že inak by sme ich neprežili. A existujú obrazy, ktoré sa zdajú krásne len preto, že ladia s tým, čo sa v nás deje. A možno robia dobrú fotku na Instagram.
Dlhé roky som verila, že milujem ticho a samotu. Svojho času ma očarúvali striebornosivé horizonty, hmla a ten zvláštny pokoj, ktorý sa tvári ako duchovná rovnováha. Až o pár rokov neskôr som pochopila, že to možno nebola krása. Možno to bola depresia, len som o tom nevedela.
Nie patologická, nič dramatické. Skôr taká tá sezónna južnoslovenská melanchólia, ktorá vzniká po šiestich mesiacoch nerušenej meditácie nad hnedou zemou, sivými cestami a blatom, ktoré vám pripomenie, že gumáky nie sú prežitok z 19. storočia.
Prečo sa nám (niekedy) páčia škaredé veci
Existujú výskumy, podľa ktorých ľudia s depresiou častejšie siahajú po pochmúrnejších, tmavších či „šedých“ vizuáloch — fotografiách, filtroch a podobne. Nie je to presne univerzálne pravidlo, ale existujú relevantné štúdie a zistenia.
Jedna z najcitovanejších štúdií je „Fotografie na Instagrame odhaľujú prediktívne znaky depresie“ (2017). Vedci analyzovali vyše 43 000 fotografií publikovaných na sociálnej sieti (pred primárnou diagnózou depresie) a zistili, že fotografie od ľudí s depresiou boli častejšie tmavšie, sivastejšie alebo modrasté, menej svietivé a často s nižšou saturáciou farieb. Tiež títo používatelia častejšie volili čierno-biele alebo utlmené filtre.
Podobný obraz priniesla analýza profilu a príspevkov ľudí so samoodhalenou depresiou: „Čo prezrádzajú profil na Twitteri a zverejnené obrázky o depresii a úzkosti“ (2019) — ukázalo sa, že u deprimovaných osôb dominujú fotografie s nízkou estetickou súdržnosťou, prevažne v šedej / tlmených tónoch, menej žiarivými farbami.
Existuje aj výskum z oblasti vnímania obrazu „Vizuálne spracovanie pri veľkej depresii: Znížené potlačenie vizuálneho kontrastu“ spracovaný v článku „How Depression Changes People’s Vision“. Zistil, že ľudia s depresívnou poruchou môžu vnímať vizuálne stimuly odlišne: špecificky majú zníženú schopnosť tzv. „contrast suppression“ (tlmenie kontrastu), akoby videli trochu rozmazanejšie.
Ak to zhrnieme, tak preferencia pre tmavšie, sivé či modrasté fotografie (alebo ich úpravu) nemusí byť len estetickým rozhodnutím, ale môže korešpondovať s prežívanou náladou človeka — jeho vnútorným stavom, vnímaním sveta.
A možno napriek štatistickej predikcii depresie je vysvetlenie omnoho jednoduchšie.
Prosto trávite zimu na juhu Slovenska.
Spisovateľ Hermann Hesse celoživotne trpel depresiou. V jeho knihe Radosti zahradníka opisoval krásu odkvitajúcich kvetov, ktoré boli na jar svieže a plné života, ale v ich zániku — v tom, ako hnednú, krčia sa v mrazivých ránach a schnú — nachádzal osobitný druh pôvabu.
Üdvözlöm, Hesse úr. Vám by sa v zime u nás páčilo, na lúkach medzi poliami a lesmi rastie celá hromada premrznutých bodliakov a tráv, odovzdane čakajúcich na svoj osud.
Melanchólia level PRO
Aj v mojom živote bolo dosť dlhé obdobie, keď som obdivovala dramatické hmly a siluety stromov lemujúce zablatené cesty v šedom opare. Červené šípky a zošúverené jablká na holých konároch predstavovali bodky života v zakliatom kráľovstve.
Mám celú sériu fotiek tmy za oknom.
Na horizonte rámovanom holými konármi stromov žiari tenká čiara zapadajúceho slnka. Vyzerá to ako apokalypsa a nie západ slnka. Vinica v hmle, kde aj sýkorka vyzerala ako predzvesť osudu. Cesty, ktoré boli šmykľavé a neprechodné. Trsy suchej trávy, ktoré nepôsobili esteticky, ale bezútešne.
Ale keď ich odfotíš zo správneho uhla, zrazu pôsobia ako „minimalistický severský dizajn“ alebo titulka k artfilmu. A človek si pomyslí, že je ešte stále v poriadku, lebo vidí krásu aj tam, kde nie je — a v duchu si zacituje to staré známe, že krása je v očiach toho, kto sa pozerá. Všakáno.
Dnes viem, že niekedy si človek obľúbi hnedošedú farebnú paletu z únavy duše. A nazve ju minimalizmus. Frugalita. Alebo pokoj. Zrelosť. Hlboké prežívanie alebo dokonca múdrosť.
Lenže niekedy je to fakt jednoducho melanchólia. Nie silná, nie chorobná — len tá bežná februárová melanchólia, ktorá sa drží človeka pevnejšie než jeho novoročné predsavzatia.
Keď sme sa presťahovali do Tešmáku, začala sa nová kapitola. Farebná. Teplá. Plná ľudí.
Nie svetelné orgie, ale príjemné teplé svetlo z domov okolo a úplne obyčajná ľudská prítomnosť a spolupatričnosť. Srdečný pozdrav na ulici, pár slov na zastávke autobusu, v obchode.
Prežila som na vlastnej koži, čo sa udialo Jackovi Londonovi, keď sa jeho Buck vráti medzi vlkov – a on medzi ľudí.
Ale prečo to píšem
Viničný dom sme kupovali ako rekreačnú nehnuteľnosť. Občasný únik od sveta, kde nebudeme musieť robiť rezerváciu a budeme sa vracať do vlastnej postele. Hľadali sme pokoj, rovnováhu k práci hlavou a také to občasné „prebehnem sa s motykou, nech žijem“. Priestor na víkendy, možno na pár letných dní. A občas na rýchlu kontrolu, či nám zasa niečo nezožralo srnčie komando. (Zožralo.)
Prvý škrt cez naše plány bola vinica, lebo vinica je robota. Veľa roboty. Najprv sme ju chceli vyrúbať. Ale nemali sme čas, tak sme ju len ostrihali a ona nám dala víno.
Zamilovali sme sa. Začali sme sa o ňu starať najlepšie ako sme vedeli. Objavili sme ovocné stromy a bylinky, začali sme zavárať, vypestovali sme paradajky a cibuľu.
Potom prišlo vyhorenie a sabatikal — a zrazu sa z víkendového útočiska s potenciálom na dôchodok stalo naše hlavné bývanie. V duchu židovskej múdrosti: „Keď to nie je tak, ako by sme chceli, tak to chceme tak, ako to práve je”, som kabelky, lodičky a kostýmy vymenila za tepláky, gumáky a hrubý sveter, v lete šlapky, kraťasy a tielko.
Bolo to odvážne.
Nebolo to rozumné.
A keby som to mala urobiť znova, asi by som najprv dala urobiť analýzu v exceli niekomu, kto práve nevyhorel.
V žiadnom prípade to ale neodporúčam ako stratégiu. Nie ako metódu uzdravenia, nie ako cestu k pokoju.
Áno, zmeňte prostredie, ľudí, prácu alebo si vezmite dovolenku a bežte niekam kde sa nadýchnete, zrovnáte myšlienky, vypnete.
Na chvíľu.
Aby ste sa mali kam vrátiť, keď načerpáte novú inšpiráciu a silu.
Lebo vždy príde nejaký zablatený február a môže trvať sakra dlho. Môže zaúradovať aj vis major (z lat. „vyššia moc”) – mimoriadna, nepredvídateľná a neodvrátiteľná udalosť mimo ľudskej kontroly, ktorá spôsobí tragédiu a škodu, pred ktorou sú aj právnici bezmocní a nedá sa proti nej poistiť. Občas je vis major prírodný živel, občas človek, ktorého by ste do svojho života nikdy nepozvali, keby ste dostali na výber.
Keď sme sa vrátili do sveta ľudí, rozhodli sme sa, že viničný dom si necháme. Nielen pre spomienky, pivnicu a vinicu, ale aj pre ľudí, ktorí potrebujú mesiac či dva dýchať inak.
Je to skvelý reatreat, ktorý dáva priestor a čas na seba.
A tak vznikol Tešmácky dvor. Nie ako biznis. Nie ako projekt. Ale ako priestor, ktorý by bola škoda nechať prázdny. A ktorý môže niekomu pomôcť načerpať silu — v bezpečnom, zelenom období od apríla do septembra, keď je svet voňavý, plný farieb, šťavy a tepla.
Tešmácky dvor
Od roku 2012 sa staráme o malú vinicu na Lubihegyi. Jej súčasťou je aj viničný domček s pivnicou a lisovňou. Po presťahovaní z Bratislavy do vinice na Lubihegyi sme začali písať blog Spoza plota, kde sme zverejňovali príbehy z nášho nového domova.
Tešmácky dvor spája ľudí pri dobrom jedle, víne a chlebe. Spoločne strávený čas na prechádzkach, opekačke, výlety peši alebo na bicykli, rybárčenie, zber byliniek, spoločné pečenie chleba, zaváranie, oberačka hrozna tvoria pestrú mozaiku jednoduchých činností, pri ktorých vypne hlava a nadýchne sa duša. K Tešmáckemu dvoru neodmysliteľne patrí aj naturálne víno pod hviezdami. Niekedy stačia dva dni a svet sa javí inak. Lepší, voňavejší, chutnejší.
