Richard Llewellyn: Bolo raz jedno zelené údolie

V roku 1941 napísal Richard Llewellyn román „Bolo raz jedno zelené údolie“. Do slovenčiny bola kniha preložená v roku 1948, a hoci sa jedná o román popisujúci spomienky najmladšieho člena rodiny Morganových, príbeh je nielen živým obrazom toho, ako sa žilo baníkom vo Walese v 19.storočí, ale aj obrazom už takmer zabudnutých hodnôt. Kniha je pre mňa obrovským obohatením a ukázala mi kúsok niečoho cenný, nepozananý kúsok histórie. 

Román má v slovenskom vydaní niečo cez 600 strán a už po prvej dvestovke si potrebujem dať pauzu, pretože mám pocit, akoby som ja sama bola súčasťou príbehu. Zvláštne, ako nás niektoré romány svojou autentickosťou dokážu vtiahnuť tak hlboko do deja, a pritom prostredie, v ktorom sa odohrávajú, nám môže byť načisto vzdialené. Takýchto románov je samozrejme viac, ale v tejto knihe som okrem živého príbehu našla aj niekoľko nečakaných myšlienok, ktoré rezonujú s mojim vnútorným nastavením. Trochu ľutujem, že som sa ku knihe nedostala ako dieťa, múdrosť tohto románu by sa mi veru zišla.

„Je to podivuhodné zamyslieť sa tak nad starými časmi, ale keď si to dôkladne rozmyslíme, vysvitne, že minulosť predsa nie je ohradená nejakým plotom alebo múrom. V myšlienkach sa dá ísť dozadu a prežiť všetko ešte raz, keď to chceme a dobre si na to spomenieme.“

Vo svetle módnych presvedčení, ako napríklad, že ani minulosť ani budúcnosť neexistujú a platí len prítomnosť, tu a teraz, je osviežujúce stretnúť niekoho, kto hovorí niečo iné. Isteže minulosť existuje. Isteže môže bolieť, ale môžeme s ňou aj uzatvoriť mier a prijať ju – veď kúsky nej so sebou, v sebe nesieme, či chceme alebo nie. Tak ako sa deň strieda s nocou, tak aj spomienky sú rôzne, veselé i smutné či bolestné. Vytesnením, ignoráciou a odmietaním toho, čo sa nám v osobnej histórii nehodí sa ochudobňujeme o celistvosť, o autentickosť a osobnú silu.

Príbeh detstva a mladosti prerozprávný ako spomienky Huwa Morgana je ságou početnej proletárskej rodiny a obce baníkov vo Walese. Pred očami čitateľa sa rozvíjajú príbehy každodenného života, zviazaného pevnými rodinnými tradíciami a zvyklosťami, ako sa vyvinuli v rodinách, v ktorých sa banícke remeslo dedilo z pokolenia na pokolenie. Tradíciu neupevňovala iba osobná hrdosť baníckeho povolania, ale aj prastaré zvyklosti, vyplývajúce z nepísaného práva.

Román nám príbehom baníckej obce a vzťahmi v nej pripomína našu vlastnú zraniteľnosť, túžbu o po láske a hodnoty ako čestnosť a slušnosť, dôležitosť rodinnných pút, čím v nás prebúdza naše lepšie ja. Kniha sa zaradila na čestné miesto v mojej knižnici aj preto, že do príbehu sú votkané drahokamy ducha, ako napríklad tento:

„Ale to, čo ľudia obyčajne menujú šťastím, vôbec za mnoho nestojí. Šťastie musí pochádzať z vnútra, ináč si ho človek iba namýšľa. A úcta spolubližných nič prospieva, ak človek nie je presvedčený, že si ju naozaj zasluhuje. Keď má niekto v živote úspech, hneď si ho nadto aj ctia bez ohľadu na to, akou cestou k nemu prišiel. Kto nemá čisté svedomie, ten nemôže byť šťastným, aj keby ním v očiach ľudí bol.“

Neviem ako vy, ale pre mňa sa románové postavy stávajú častokrát priam skutočnými a po dočítaní knihy mávám niekedy pocit, že som získala nových priateľov (alebo aj nepriateľov!). Postavy zeleného údolia okolo welshských baní sú tak živé, že nie je možné čítať knihu ľahostajne, bez nadržiavania a sympatií, ale aj hnevu a smútku z krívd. 

Román sa v roku 1941 dočkal aj filmového spracovania, bol ocenený piatimi Oscarmi, a podľa dostupných ukážok bol naozaj krásne spracovaný. My knihomoli zatiaľ ostávame s našimi hrdinami medzi zažltnutými stránkami starej knihy.



Prihlásením súhlasite  so spracúvaním osobných údajov podľa našich zásad o spracúvaní osobných údajov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.