Lečo som ako dieťa úprimne neznášala. Čudná pariaca sa zmes vyzerala, akoby ju už niekto predomnou jedol a jediné, čo z toho stálo za to, boli kúsky párku, ktoré som s odporom vyberala z taniera. Potom sa však nedalo nič robiť a ako vtedajšia výchova hlásala, neodišla som od stola, kým som nedojedla, čo som mala na tanieri.
Ako sa hovorí, hlad je najlepší kuchár, a aj ja som si lečo obľúbila až v jednu zimu, keď sme sa vrátili z akejsi podnikovej exkurzie tak neskoro, že práve lečo bolo to jediné, čo nám ešte v školskej jedálni naservírovali. Dodnes si pamätám, ako hladno hlcem horúce lečo, až mi zahmlené okuliare naskakovali na malom nose. Mňám, lečo!
Keď som sa odsťahovala z domu, môj prvý pokus navariť lečo dopadol katastrofálne. Tá hrozná brečka nie a nie zhustnúť, až som ju za stáleho miešania vyliala do záchoda, čo ma od varenia leča odradilo na ďalšie dlhé roky. Zvláštne je, že si ale vôbec nepamätám kedy a ako som sa to lečo napokon variť naučila. Čo variť, dokonca aj zavárať!
Základné suroviny na čerstvé aj zavárané lečo sú v zásade tie isté: paradajka a zelená paprika. Čo sa mení je ich pomer, veľkosť na aké sú nakrájané, slanosť a pikantnosť. Keď robím lečo čerstvé, ako základ použijem bravčovú masť a ako prvé smažím nadrobno nakrájanú cibuľu. Ak robím lečo zavárané, tak cibuľu nedávam, pretože tú vždy pripravujem čerstvú. V každom prípade, lečo spoza plota je vždy primerane chrumkavé a krehké, ľahké a šťavnaté. Nie ako tá rozvarená brečka, ktorú som si pamätala z detstva.
Čerstvé lečo
- Pevné zdravé paradajky
- Zelená tenkostenná paprika (štipľavá alebo sladká)
- Cibuľa
- Šmalec
- Klobása
Do hrnca s hrubým dnom dám roztopiť masť. Zatiaľ očistím a pokrájam cibuľu, ktorú do dám pražiť do rozpáleného šmalcu. Plameň stíšim na polovicu, aby neprihorela, kým krájam papriku. Zistila som, že jemnejšie nakrájaná paprika (približne tak 1 cm x 1cm), je vo výsledku chutnejšia, pretože ostáva chrumkavá, nemľandravie.
Paprika pustí šťavu a pobubláva, kým krájam paradajky a klobásu. Paradajky treba rozkrojiť najprv na polovicu priečne, nie pozdĺžne, a potom dvoma ťahmi na deväť častí.
Klobásu pridám ku paprike, premiešam a zakryjem, aby sa pozvoľna dusili. Pridám paradajky. Už takmer hotové lečo ešte raz zamiešam a zakryjem. Po približne piatich minútach sporák vypnem a nechám voľne dôjsť pod pokrievkou asi tak päť minút.
U nás na východe sa do leča pridáva na záver ešte vajíčko, ale môj muž protestuje, že potom to už nie je lečo, ale praženica. Keďže on je z juhu a lečo je maďarské jedlo, nechávam už aj ja vajíčka v chladničke. Aspoň je ľahšie a môžem ho zjesť viac.
Ozaj, všimli ste si? Soľ som nepridávala. To preto, lebo klobása zvykne byť slaná dosť. A keďže na kvalitné klobásy si dosť potrpíme, tak aj ochutené sú už tak akurát, škoda čokoľvek pridávať. Ak sa ale rozhodnete pre vegetariánsku verziu, tak určite lečo osoľte a dochuťte aj štipkou čierneho alebo bieleho korenia.
A prečo neuvádzam množstvá? No pretože všetkého musí byť tak akurát! Podľa toho, aké veľké rajčiny a papriky a klobásy máte, toľko toho bude. My zvykneme mať pomer objemov paprika : paradajka : klobása približne 2:1:1, ale zase, záleží či robíme lečo ako hlavné jedlo alebo ide o to, aby sme spotrebovali nejaké zvyšky z chladničky, v tom druhom prípade sa na nejaké pomery nehľadí.
