Lex Cydonia. Príbeh jednej duly

Neverím, že stojíme pred domom smútku na našom cintoríne. Je chladno a slnko žiarivo svieti. Ideálny deň na prácu vo vinici. Ten, ktorý by v nej už od skorého rána usilovne pracoval, leží v dome smútku. Z očí mi tečú slzy a nie je to kvôli oslepujúcemu slnku. 

Je prvý apríl 2021 a mne hlavou prebehne kacírska myšlienka, že sme si toto celé len vymysleli. Józsi by sa však s citmi svojej rodiny a priateľov nikdy tak kruto nezahral.

Naozaj zomrel. 

Z kňazovej reči prednesenej po maďarsky nič nerozumiem, pretože som nesplnila svoj dávny sľub, keď som Józsimu povedala, že “takto o rok budem aj ja vedieť tak dobre po maďarsky ako ty”. Odpoveďou bol jeho smiech a ďalší pohár vína. 

Po pohrebe sme sedeli s Evičkou a chlapcami zo susedstva v letnej kuchyni, ktorú si nestihol ani užiť. Na dubovom stole stálo vzácne víno, odložené na príležitosť jeho návratu z nemocnice. Bez slova sme ho vypili a smutní sme sa pobrali každý do svojej samoty, do svojho smútku. 

Hovorí sa, že každý je nahraditeľný. Nie je to pravda. 

Odchod niektorých ľudí spôsobí katastrofy horšie ako ono povestné zamávanie motýlich krídel a svet už nikdy nie je taký aký bol. Aj Józsiho odchod bol začiatkom entropie Lubihegyi – v deň, keď s modlitbami uložený do hrobu, bola predaná ďalšia vinica. 

O týždeň neskôr me zistili, že z nášho pozemku zmizli duly a broskyňa, pri ktorých sme sa takto na jar s Józsim vždy stretli a dali im zostrih a jarný postrek. 

Siahnúť na cudzie stromy na cudzom pozemku bolo na Lubihegyi nemysliteľné. 

Vraj nevedeli, že pozemok a strom niekomu patrí. Pritom sa stačilo opýtať. Na Lubihegyi sme si vždy navzájom pomáhali a keď sme si nevedeli pomôcť, tak sme si aspoň neškodili. 

Dula vstala z mŕtvych, starý genius loci zomrel. 

Dula vyhnala nové letorosty, ktoré som uviazala o tyč červenou stuhou tak, aby som ich videla keď sa pozriem z okna. Nová doba začala písať nový príbeh. 

Na mieste, kam noha úradníka roky nevkročila, sa začali striedať policajti s úradníkmi. Každú chvíľu bolo niečo zničené, vzduchom lietali urážky, vyhrážky, a najmä plány o výstavbe na našom pozemku, o ktorých sme sa nemali nikdy dozvedieť.

Niekto tam hore nás má veľmi rád.

O tri roky neskôr, celkom nečakane, úradný spis vydal svoje najlepšie strážené tajomstvo a pravda vyšla najavo. Pri čítaní ma až zmrazilo, keď som si uvedomila, ako veľmi nás niekto tam hore má rád a ako veľmi nás chráni. 

Akoby sa začal písať nový zákon. Lex Cydonia – zákon duly.  

Stalo sa to štyri roky po Józsiho pohrebe, v deň keď sme po rokoch obrali prvú úrodu.

V tešmackom dome sme zažali oheň v sporáku a pripravili sme marmeládu, rôsol a dulový syr. Chladný októbrový večer prehriaty ohňom, ktorého vôňa spolu s vôňou dule naplnila celý dom, pripomenul staré dobré časy na Lubihegyi. Pripomenul, že víťazstvo – alebo úspech, ak chcete – má mnoho podôb. 

Niekedy sedáva v živote hneď vedľa bolesti, na ktorú má liek len Pravda a Spravodlivosť, avšak tie si práve niekde na pol ceste zaväzujú šnúrky od topánok. Dobehnú včas.

Víťazstvom je, keď celý dom v Tešmáku už tretí deň vonia ako dula. Keď sedíme spolu pri raňajkách a ochutnávame plody premenené na marmeládu. Keď sa o fľaštičky naplnené sladkým víťazstvom delíme s tými, ktorých máme radi.