Vianočka

Vianočka. Už koncom 14. storočia sa o nej objavila zmienka v diele “Pojednání o Vánocech” z pera benediktínskeho mnícha Jana z Holešova, v ktorom opisoval rôzne vianočné zvyky. Zapletané pečivo je populárne po celom svete. Arménsky choreg, bulharský kozunak, rumunský cozonac, grécky tsoureki, poľská chalka, fínska pulla, turecký çörek, zopf či brioška z nemeckých, rakúskych a švajčiarských kuchyní, židovská challah. Sladký pletenec z kysnutého cesta nájdeme v mnohých krajinách.

Kým v kresťanských krajinách vianočka symbolizuje narodenie Krista – novorodenca zabaleného v plienkach, ktorého nám daroval Boh, v arabských krajinách pripomína číslicu 8, ktorá symbolizuje nekonečno, večnosť, challah Židom pripomína každý šábes mannu, ktorú im Boh zosielal počas exodu. 

V Čechách a na Morave sa vianočka nevolala vždy vianočkou, mala množstvo mien ako calta, húska, pletenica, pletenka, štricka, štrucla, žemľa. Vianočkou ju začal nazývať práve až spomínaný Jan z Holešova, ktorý údajne vniesol do češtiny aj diakritiku a zmenil stedrowku na štedrovku, neskôr vianočku. Sympatizanti husitov tento počin pripisujú Janovi Husovi, tak ich nechajme, nech sa bijú, my poďme piecť.

Recept 

• 500 g hladkej múky
• 90 g krupicového/ kryštálového cukru
• 10 g vanilkového cukru
• 230 ml plnotučného mlieka
• 100 g masla
• 2 vajíčka
• 20 g droždia (1 sušené)
• 5 g soli
• 1 lyžica citrónovej kôry
• štipka mletého anýzu
• štipka mletého muškátového oříšku
• 150 g hrozienok
• 20 ml rumu

Postup

Hrozienka namočím do vody a pustím sa do prípravy cesta. Zmiešam osobitne mokré a suché suroviny, tie potom postupne prisypujem do mokrých zapracuvávam, až kým nie je cesto hladké a pružné.

Vianočka kysne trikrát.

• Prvýkrát cesto samotné, kým nezdvojnásobí svoj objem
• Druhýkrát kvasia pripravené gule z naporcovaného cesta, dávam im aspoň 30 minút
• Tretíkrát zapletená vianočka tak dlho, kým viditeľne nezväčší svoj objem, takže asi hodinu.

Je dôležité dopriať jej čas, aby skutočne cesto zdvojnásobilo svoj objem, inak bude mať rôzne chyby, z ktorých najčastejšou je neestetické prasknutie. 

Cesto zapletám zo šiestich prameňov podľa tohto videa:

Komu by to pletenie fakt nešlo, tak upleťte jedno poschodie z 3 pramenov, dalsie z 2 pramenov a navrch dajte jeden pramen stočený do špirálky. Pozor len, táto konštrukcia nebýva pevná, cesto treba pred pečením spevniť špajlami a tiež celkom isto prikryť pri pečení, lebo tá vrchná špirálka sa rada pripaľuje, podobne ako nos pri zimnej lyžovačke. Jednotlivé poschodia môžete potrieť každé osobitne rozšľahaným vajíčkom. Ak zapletiete zo 6 prameňov, tak potrite len zhora.

Rúru rozohrejem na 200°C, po vložení znížim na 160°C a pečiem 30 minút

Po upečení treba nechať vychladnúť na mriežke ideálne do druhého dňa.

Z histórie vianočky

Kým sa vaša vianočka pečie, prečítajte si čosi z jej histórie. Vianočka bývala sviatočným jedlom. V 13. storočí mohli vianočku piecť len cechoví pekári, ktorým pospolitý ľud doniesol svoje zarobené cesto z domu. Od 18. storočia si ju začali ľudia piecť doma sami.

A keďže sa ľudia živili hlavne tým, čo sa im urodilo, vianočka sa zaradila aj do agrikultúrnej mystiky. Prvú, z doma upečených vianočiek dostal hospodár, aby sa urodilo veľa obilia. Niekde z vianočky počas Štedrého večera dávali aj dobytku, aby bol zdravý a neškodili mu zlé sily. Gazdiné zase s cestom chodili okolo ovocných stromkov, ktoré objímali a troškou cesta zamazali – pre dobrú úrodu. Dávnym zvykom tiež bolo zapiecť mincu. Kto ju pri krájaní našiel, mal byť po celý budúci rok zdravý a bohatý. 

Pripálená alebo natrhnutá vianočka vraj veštila neúspech alebo chorobu niekoho v dome, ale osobne by som sa tým netrápila, lebo podľa mňa ide skôr o nešikovnosť alebo bežnú nehodu pri pečení. Kto vianočku skúsil niekedy pripraviť tak vie, že to nie je úplne najjednoduchšie. 

Gazdinky v minulosti preto dodržiavali rôzne zvyky, aby sa vianočka podarila. Gazdiná mala miesiť v bielej zástere a šatke, nesmela hovoriť a pri kysnutí cesta mala vyskakovať vysoko do výšky, aby cesto vyrástlo. Ja robievam vianočku kváskovú a cesto nechávam kvasiť 20+ hodín v chlade, takže ja počas kvasenia neskáčem, ale spím. Teoreticky som ochotná zvažovať biele pyžamo, nech sa dielo vydarí. 

Zručnosť gazdinej sa ukáže po upečení. Správne a s citom spletené cesto je po upečení krásne rovnomerné. Vianočka sa pletie najčastejšie zo šiestich vrkočov, avšak modernejšia doba priniesla do domácností aj formu v tvare vianočky, takže ju zvládne upiecť každá gazdinka. Jediný rozdiel je v tom, že na rozdiel od originál spletanej vianočky, sa cesto pri jedení nebude odtŕhať v tých super vláknach, ktoré máme tak radi. 

Peripetie vianočky v 20. storočí

Jedlo, jazyk a politika sa z času na čas stretávajú v absurdných zákonoch, zákazoch a príkazoch. Ak si si myslíte, že to je špecifikum 21. storočia, mýlite sa. V novembri roku 1915 pekárom zakázali piecť vianočky zo surovín prinesených tretími stranami, v januári 1916 bol vydaný úplný zákaz piecť vianočky, bochníky, koláče a bábovky. Pod hrozbou pokuty, straty živnostenského oprávnenia a väzenia nesmeli sa piecť ani z cukrárenskych náhradných surovín, výnimku nedostali ani dobročinné spolky. Vianočky sa legálne na stoly dostali roku 1921, Odkolkov parný mlyn a továreň na chlieb vo Vysočanoch ich piekli každú stredu a osbotu. 

Prvá polovica 20. storočia priniesla do kuchýň kypriaci prášok, pudinkový prášok, umelé živočíšne a rastlinné tuky. Vládne nariadenie z 20. apríla 1930 ich zakázalo pri výrobe vianočiek, mazancov, šišiek a báboviek používať.

2. svetová vojna sa tiež dotkla výroby vianočiek. Nedostatok surovín a obmedzenia na nákup potravín sa pretavili do receptov na vianočku bez vajec za použitia cukrárskeho droždia, vianočku zo zemiakov, vianočku s umelým medom a vajcovou náhražkou. A zase bola zakázaná živnostenská výroba vianočky, muselo sa šetriť. V roku 1944 už nebolo možné dostať ani droždie, takže gazdinky začali do cesta pridávať pár kvapiek čistého liehu, aby cesto dobre vykyslo. Mimochodom, to je aj dôvod, prečo sa majú hrozienka namočiť v rume, prípadne pridať poldeci do cesta. Naozaj je nadýchanejšie a mäkšie. 

Po strašných vojnových rokoch sa situácia samozrejme zlepšila a mlieko, maslo, múka sa stali opäť dostupnými, hoci na prídel. Viaznuť však začali iné suroviny na prípravu vianočky, a to hrozienka, lieskovce a mandle, ktoré sa dovážali z Turecka, Iránu, Španielska. V roku 1983 sa vianočka zaradila medzi bežne dostupné pečivo, ktoré si mohol ktokoľvek kúpiť kedykoľvek v obchode.

Zdá sa, že vianočka nie je až taká samozrejmosť. A upiecť chutnú, pekne vyzerajúcu vianočku je svojim spôsobom umenie a možno aj trochu rebélia.