Realita jednoduchého dedinského života sa ľahko idealizuje z bezpracne, radiátormi vyhriateho bytu, v ktorom je kuchyňa plná jedla, pre ktoré stačilo len zájsť do obchodu a zaplatiť zaň kartu k účtu, na ktorý každý mesiac pravidelne cinkne výplata.
Návrat ku tomu jednoduchému, skromnému spôsobu života paradoxne neznamená, že všetko je jednoduché. Skôr je to tak, že je jasnejšie a priamočiarejšie určený rytmus života.
Krásny trávnik, kvety a úrodná záhrada, rovnako ako pekný dom a plot okolo neho vyžadujú každodennú starostlivosť. Áno, upravené záhrady a roztomilé romantické vidiecke domy vyzerajú prirodzene krásne, akoby samé od seba, realita však je taká, že sa nimi skrývajú hodiny tvrdej práce, remeselníckeho kumštu, záhradnickej trpezlivosti a nemalé investície.
Jednoduchý život tiež neznamená návrat do jaskyne, naopak, techniky máme viac ako v meste. Obrábať pozemok holými rukami len s rýľom a motykou či vláčiť vodu vo vedre zo studne by bol holý nezmysel z pohľadu času a produktivity. Na ručnom praní tiež nie je nič romantické, ak sa samozrejme nerozhodnete predstierať, že žijete v devätnástom storočí a nemáte čo iné na práci len sa zdĺhavo venovať tomu, čo za človeka dnes robia jednoduchšie a lepšie stroje.
Život v súlade s prírodou neznamená ani objímanie stromov, meditovanie so zatvorenými očami na slnkom zaliatej lúke alebo čosi podobné. Nie je na to v podstate ani čas. Meditáciou sa stáva práca na záhrade, keď stratím pojem o čase v prúdení činnosti.
Áno, ráno mám pri pohľade na slnkom zaliate stromy hneď veselú náladu a večer keď si sadneme po celom dni na dvore, povieme si, že je tu krásne. Uvedomujeme si, že sme šťastní, že tu môžeme žiť. Ale život v súlade s prírodou znamená aj to, že všetky pokusy o plánovanie práce sú silne ovplyvnené počasím. Pokiaľ napríklad treba kosiť alebo obrať paradajky či jablká alebo uložiť narúbané drevo a je zrejmé, že ďalší deň alebo najbližšie dni bude pršať, musíme sa prispôsobiť my počasiu a robiť to čo sa dá, nie to čo sme si naplánovali.
Pracujeme spoza plota
Práce domáce máme rozdelené, ale nie preto, že sme si jedného dňa sadli a spísali si zoznam kto bude mať čo na starosti. Nikdy sme sa nedohadovali, kto robí menej a kto viac, koho práca je ťažšia alebo dôležitejšia. Každý robí to, čo mu ide najlepšie. Niežeby práce boli striktne rozdelené na mužské a ženské, prečo by sme si zavadzali?
Môj muž robí všetky ťažké práce, ako kopanie, kosenie, vozenie hliny, rúbanie dreva, rýľovanie, stavebné úpravy a neustále čosi upravuje a opravuje, aby chalúpka bola v technicky dobrom stave. Ja ďakujem Bohu, že sa nemusím šarpať s tými ťažkými prácami, ktoré by som aj tak nezvládla a nakupujem, varím, zaváram, upratujem, periem.
Teší ma pozerať sa, ako si chlapi v rámci susedských vzťahov prirodzene pomáhajú a žartujú pri ťažkej práci. Ani oni nehrajú hru “mal dať – dal”, je na každého rozhodnutí, či chce byť súčasťou partie alebo nie. Váha pomoci sa nedá zmerať. Čo je viac? Pomoc s desiatkami malých prác alebo jedna veľká pomoc?
Kvapky reality
Záhrada samotná a prvá skromná úroda z nej je príjemným prilepšením čo sa kvality jedla týka, ešte sme však nedosiahli potravinovú sebestačnosť a úprimne povedané, ani nemyslím, že sa nám to v dohľadnej dobe podarí jednoducho preto, že zatiaľ nie sme pripravení venovať sa gazdovaniu na plný úväzok.
Teda, moja predstava bola taká, že ja budem pokračovať v podnikaní a môj muž sa bude venovať tomu gazdovaniu, ale môj muž ma zaskočil tým, že on ešte nechce byť gazda na plný úväzok, ale chce sa zamestnať. Asi to bude ozaj tak, ako mi hovorila kamarátka, ktorej som sa sťažovala. Chlap potrebuje občas vypadnúť, mať svoj svet, kolektív, mužskú spoločnosť. Prispôsobila som sa teda zmene a povedala som si, že mu radšej pomôžem.
Hľadá sa práca
“Aha, tu je inzerát, ponúkajú 600 eur”, povedala som raz svojmu mužovi a on si vzal telefónne číslo.
“Tak, je to agentúra”, povedal mi po pár dňoch, keď telefonoval s pánkom zo spoločnosti. “A plat je 500 eur.”
Po pár dňoch mu zatelefonovali, nech sa dostaví na osobný pohovor. Na pohovore dostal hneď aj pracovnú zmluvu. Plat bol uvedený 420 eur.
“A ty si to podpísal?” začínal vo mne stúpať hnev, ale taký, že som doslova cítila ako červeniem v tvári.
“420 eur hrubého za prácu na 3 zmeny? Dochádzať 35 kilometrov? To nemyslíš vážne! Ja ti toto jednoducho nedovolím, tu zmluvu musíš ísť okamžite vrátiť!” vybuchla som zlostne, neveriac vlastným očiam, čo čítam.
To bola zlá taktika, môj muž sa zaťal. Prvý týždeň som plakala, keď som videla, aký uťahaný a znechutený chodí domov. Druhý týždeň som bola protivná a vyhrážala som sa, že tú agentúru udám na inšpektoráte práce, pretože v pracovnej zmluve nebol snáď ani jeden odstavec uvedený v súlade so zákonníkom práce. Tretí týždeň ho to konečne prestalo baviť a dal výpoveď. Naša povestná šťastná hviezda stála zase nad nami a ešte v ten istý deň dostal novú prácu, tentokrát už priamo u zamestnávateľa a s voľnými víkendmi.
Táto skúsenosť rozbila aj posledné kúsky bublinky, v ktorej som žila ako manažérka zamestnananá v medzinárodnej spoločnosti. Áno, sú inzerované desiatky voľných pracovných miest. Áno, slovenský trh práce funguje … avšak horšie ako v deväťdesiatych rokoch. Pre mňa ako HR profesionála je toto poznanie ranou na solar. A rovnako v deväťdesiatych rokoch mám chuť odísť zo Slovenska preč.
Nábor zamestnancov funguje cez známosti a agentúry, pričom agentúrny biznis s dočasným prideľovaním zamestnancov supluje neexistujúcu snahu zamestnávateľov obsadiť inzerované pracovné miesta. Človek sa stal tovarom, chýbajú základné náborové procesy a metodika, čo ma frustruje tak, až sa mi zacnelo po práci vo veľkej firme, kde všetko beží podľa procesov, hoci aj nezmyselných.
Podnikateľka z vinohradu
Napriek záchvatom frustrácie pri stretnutiach s realitou, objektívne sa nemáme zle. Už len to, že môžem pracovať z domu, je na nezaplatenie. Baví ma prechádzať medzi dvoma svetmi, venovať sa tvorivej práci v tichu domova a cestovať do miest medzi ľudí, niečo odovzdať, niečo získať a vrátiť sa zase domov, do sveta, ktorý sme si vybudovali.
Milujem ten adrenalín, keď idem školiť, postavím sa prvýkrát pred novú skupinu a začne sa formovať vzťah medzi nimi a mnou a medzi nimi navzájom. Prvé úsmevy, očakávanie čo bude. Ten pocit, keď začnú padať masky a bariéry, keď sa začnú úprimne pýtať, vstrebávať a otvoria sa v hre novému zážitku a spoločne objavujeme nové riešenie starého problému. Je to zážitok, vidieť, ako sa prepájajú myšlienky, jeden sa učí od druhého.
Milujem tie chvíle, keď sedím sama v tichu za počítačom a pozerám cez záclonu na agát oproti. Keď pomedzi listy začne presvitať oranžová farba zapadajúceho slnka viem, že je čas vypnúť počítač a pripraviť večeru. Jeden krok, zatvorenie dverí a som z práce doma.
Kto nevie rozkázať sám sebe, tomu budú rozkazovať iní
Nebolo to však vždy tak idylické a jednoduché. Sťahovanie samotné bolo stresom a narušilo všetky naše stereotypy. Vlastne nenarušilo, zmietlo ich ako uragán. Krátko po sťahovaní boli Vianoce, takže o budovaní nejakého systému či poriadku nemohlo byť ani reči. Po novom roku som sa cítila akoby som absolvovala pobyt v žmýkačke na prádlo. Pre zlé počasie sa nedalo nikam ísť a celkovo sa nový rok rozbiehal tak nejak ťažkopádne.
Keď sa prach udalostí konečne usadil, stanovila som si denný harmonogram. Aj ja, podobne ako mnoho ľudí na voľnej nohe a v slobodných povolaniach trpievam výkyvmi produktivity, usilovnosti a disciplíny. Už roky ma však drží na uzde výrok, že kto nevie rozkázať sám sebe, tomu budú rozkazovať iní.
Nový život spoza plota
A tak pracujeme spoza nášho plota. Chvíľu vonku, chvíľu doma, chvíľu s ľuďmi a chvíľu osamote, chvíľu hlavou a chvíľu rukami. Proti stereotypu sme teda chránení, ale všímam si, že niektoré práce, ktoré ma ešte pre rokom nesmierne bavili, sa pomaly menia zo zážitku na povinnosti. Tiež si všímam, že kým pred rokom bola každá hruška, jablko či slivka darom, z ktorého so mala radosť, teraz od jari jastrím po kvetoch a púčikoch, aká bude úroda a som mrzutá, keď je menšia ako som čakala.
Onedlho si budeme môcť povedať, že sme zvládli prvý rok, ale to až potom, keď pripravíme záhradu na zimu a na budúcu jar. My už pripravení sme. Zaváraniny už nemáme kam dávať, víno je v demižónoch a drevo sa už suší v šope. Mám však také tušenie, že pod hladinou zdanlivého pokoja sa už chystajú všelijaké nové príhody a dobrodružstvá. Ktovie, kde budeme takto o rok.
