Prvý polrok v novom domove ubehol ako voda a praskanie dreva v piecke nahradili slnečné rána plné vône prvých kvetov a rozkvitnutých ovocných stromov. Zo stromov sa prvé pustili do kvitnutia marhule, o pár dní sa pridali aj jablone, hrušky a slivka a nakoniec boli bielymi kvetmi obsypané aj vetvy čerešne a višne.
Sladkú bielu vôňu dopĺňali veselo žlté náhodne rastúce kríky zlatého dažďa a medzi radmi ostrihaného viniča vykukli celé polia fialiek.
Priatelia z mesta sa ma pýtavajú, čo teraz robím. A ja zisťujem, že namiesto o projektoch a zákazkach, na ktorých pracujem hovorím najradšej o tom, čo vidím okolo seba. O neustále sa meniacej scenérii hôr na juhu, ktorú obdivujem každé ráno pri káve na balkóne a priebežne celý deň.
O tom, že pivónia vstala z mŕtvych a vinohrady sú ozdobené trsmi modrých kvetov, že o pár dní budú kvitnúť tulipány a narcisy, ríbezliam sa darí dobre a dúfam, že sa ujmú zasadené jahody, ktoré ešte chcem dokúpiť, aby ich bolo viac, lebo v lete chcem z nich variť džem.
O tom, ako sa teším, až zlatý dážď odkvitne, pretože potom začne kvitnúť orgován a po orgováne nám budú rozvoniavať agáty, ktorých kvety nazbieram na čaj a sirup. No skrátka, príroda ma načisto opantala.
Zmena v podobe odchodu z mesta je viac než len zmena adresy. Máme iné príjmy, máme iné náklady. Prekvapilo ma, aká je nádherná príroda na jar, ktorú som tak dlho prežívala vo veľkomestách, až som mi jej krásy musela pripomínať drahými parfémami.
A prekvapili ma aj moje emócie, ako napríklad pocity viny, ktoré čerpali z mojich starých workoholických návykov. Istý čas som dokonca trpela syndrómom, ktorý privátne volám “syndróm záškolaka”, takými iracionálnymi pocitmi viny, že sa ulievam. Dokonca som nejaký čas mala problém dopriať si a precítiť tú radosť zo slobody, ktorú v našom novom živote máme. Až mi jedného dňa napadlo, že – hej! Veď toto je život, o ktorom si snívala! Dosiahla si svoj ďalší cieľ! Keď som si uvedomila, akú cestu sme prešli, vydýchla som jedno obrovské ďakujem nám, za naše úsilie a životu za jeho dary.
Večer, keď tak sedím podvečer pred piatou pri krbe a pozorujem mojú obľúbenú každovečernú show pomaly zapadajúceho slnka, ktoré vždy inak osvetlí stále zelenšiu vegetáciu na kopci na západe, premýšľam o luxuse, ktorého sa nám tu dostáva.
Jedným z tých luxusných darov je čas. Čas spoločne jedávať, čas sedieť potichu alebo v rozhovore po práci, čas spoločne pracovať, čas byť osamote pri svojej knihe alebo počítači bez pocitu viny, že máme na seba málo času a ten premrháme na individuálne koníčky. Občasné vínko “spoza plota” a rozhovory so susedom po práci, alebo večerné posedenie bez výčitiek svedomia, že ráno musíme byť fit do práce – a ráno sme fit.
Luxusom je aj ticho, v ktorom počuť bzučanie každej včely, ktoré už od seba panicky neodháňam, veď oni si robia svoje a ja svoje; vzduch, ktorým sa vinú všetky tie krásne vône a domáce jedlo uvarené z čerstvých surovín a v pokoji, nie naporýchlo po náročnom dni v práci, kedy som ešte aj počas večerov riešila pracovné problémy. Luxusom sú prirodzené vzťahy, v ktorých nikto nepozerá na to, aké máme šaty, váhu alebo účes, rešpekt sa získava tým, ako pracujeme a aký máme charakter. Paradoxne je luxusom obmedzená otváracia doba vo väčšine obchodov, ako aj to, že v mnohých nepríjmajú platobné karty a najbližšie obchodné centrum je 40 kilometrov ďaleko. Okrem lacného sentimentu sa mi páči pokojné tempo nakupovania, ktoré je skôr praktické a skromné, než zabíjaním času a naháňaním sa za čímsi, čo som vlastne aj tak nikdy nepotrebovala.
Myslím, že dobrovoľne sa už do mesta nevrátime. Na dobré sa totiž ľahko zvyká a my sme si už zvykli.
