Jedným zo zaužívaných klišé, s ktorým sa môžeme stretnúť v románoch a literatúre celkovo, je to o milosrdnej tme, ktorá zahalí románovú postavu alebo priestor. Postava na chvíľu vypadne z deja, ktorý beží zrazu mimo nej. Priestor sa stane bezpečným. Ale milosrdná zelená?
Slovník slovenského pravopisu definuje, že milosrdný je súcit alebo zľutovanie prejavujúci, človek. Za príklad dáva slovné spojenia ako milosrdný sudca, milosrdné srdce, milosrdní bratia rehoľníci ošetrujúci chorých; milosrdné sestry rehoľníčky s ošetrovateľskou službou. A veru do zoznamu zapasuje tá milosrdná zelená.
Zimy na juhu
Zimy na juhu sú hnedé a šedé. Len výnimočne našu krajinu zdobí biely sneh. V holých konároch listnatých stromov visia zvyšky zošúverených listov, ktoré zabudli odpadnúť, prípadne zatúlané jablká, šípky, zoschnuté nite popínavých lián a tráv. Takéto bezútešne vyzerajúce stromy lemujú šedé cesty a tmavohnedé polia. Nad scenériou visí sivá obloha, sem tam presvietená studeným svetlom zimného slnka. Občas sa ale ani slnko celé týždne neukáže a oknné tabule často plačú. Zoschnuté trsy trávy pokryté zrána námrazou tiež nevyvolávajú práve široký radostný úsmev.
Vinice sa neodlišujú ničím, azda len nehybným tichom, ktoré ma neprestáva fascinovať. Keď ho naruší náhodne letiaca sýkorka, tak jej prudký pohyb pôsobí ako rozbitie kryštálovej misy. Havrany letiace vysoko nad vinicou v absolútnom tichu pôsobia omnoho zlovestnejšie, ako keď v lete krákajú.
V obnaženom priestore sa všetko javí zrazu príliš blízko. Realita padajúcich plotov, naklonených vinohradníckych stĺpov a visiaca drôtenka ma, spolu s výhľadom na hromady dreva, plechové búdy a čojaviem čo ešte, znevrvózňuje.
Aj preto netrpezlivo vyzerám prvé púčiky na agátoch a kríkoch rastúcich okolo vinice. Najprv len tak vykuknú, pár dní premýšľajú, či sa otvoria svetu. Za pár dní na túto váhavosť zabudnú, rozvinú prvé nežné lístky a potom to príde. A z ničoho nič je celý svet zelený!
Milosrdná zelená okolo plota
Keď náš domov zahalí milosrdná zelená, tak lesy na juhu vyzerajú ako svieže machové kopce. Ploty a búdy zmiznú v sviežej zeleni stromov a kríkov, ktoré sa ešte napochytro ozdobia kvetami.
Vínič nahodí puky a z ničoho nič má nové letorasty plné listov. Kým na ne začne útočiť perenospóra a múčnatka, všetky sú veselo zelené a tvária sa, že tento rok sa nič zlé nestane. Koncom jari z horného kopca vinice nevidno ani náš domček, ktorý sa stráca v milosrdnej zelenej. Cez korunu zeleného agátu nevidím ani na vedľajšiu lúku, niekto ešte na cestu, ktorá k nám vedie z mesta.
V objatí milosrdnej zelenej budem zase chodiť po vinici s pocitom, že ma nik nevidí. A to je dobre, pretože fučiac do kopca celá červená a spotená s motykou v ruke a sadenicami v košíku, nie som ani zďaleka taká eko-bio víla, ako som si voľakedy predstavovala, že budem. Práca na záhrade je ako cvičenie. Proces je plný fučania a potu, ale výsledky stoja za to.
Zelená životu
Milosrdná zelená prináša úľavu unaveným očiam aj napätým nervom. To však nie je zďaleka všetko. Milosrdne nám dáva život. Pomocou fotosyntézy – magickou premenou CO2 na kyslík nám umožňuje život na tejto planéte.
Drahí moji, myslite si čo chcete, ale bez milosrdnej zelenej by sme tu neboli ani deň. Zadusili by sme sa. Verte mi, že nie človek, ale zelený strom je pánom tvorstva. Alebo inak. Strom sa má ku človeku tak, ako elektrina ku internetu.
A neboli by tu ani naše obľúbené plodiny, či už zemiaky, paradajky a papriky alebo ovocie. Jednoducho všetko. Bez našej milosrdnej zelenej by sme pomreli hladom. A hrozno, by nebolo ani zďaleka tak sladké bez listov. Ešte aj o víno by sme prišli a nasucho by sme čakali na smrť v páľave dní, ktoré by sa bez stromov zmenili na nekonečnú púšť. V milosrdnej zelenej majú domov obyvatelia polí a lesov, a to ako tí štvronohí, tak aj okrídlení speváci. Bez nich by nás hmyz zožral zaživa.
Niečo vám poviem. Nemusí mať každý záhradu, pole, sad. Stačí, ak tie, ktoré máme, nebudeme ničiť monokultúrou, zlými poľnohospodárskymi postupmi a herbicídmi, ktoré zabíjajú burinu, ale hlavne nás. Nemusí každý ani sadiť stromy. Len ich nechajme žiť. Prežijeme totiž jedine vtedy, ak budeme k zelenej tak súcitní, ako je ona k nám.
Nuž, memento mori človeče. Ako vraj povedal ktorýsi indiánsky náčelník, až keď ľudia vyrúbu posledný strom, otrávia poslednú rieku a ulovia poslednú rybu tak pochopia, že z peňazí sa nenajedia.
Novinky Spoza plota
Chcete viac takýchto článkov alebo receptov? Stačí sa prihlásiť na odber Noviniek a budete dostávať pravidelné sezónne recepty e-mailom! V novinkách nájdete recepty zo sezónnych surovín, gurmánske tipy na víno, a súhrny aktuálne publikovaných článkov na blogu Spoza plota. Jednoducho vám nič neutečie.
