Na minulú sobotu sme nemali bohvieaké plány. Ale vo štvrtok sme boli so susedou pre cvikľu u iného suseda, a dohodli sme sa, že v sobotu pôjdu naši muži hrať futbal. My sme tú cvikľu mali zavárať tuším v piatok, ale to sme zavárali paradajkovú omáčku. Takže prišla sobota.
Ráno sme išli s manželom k veterinárovi vykastrovať dve mačacie slečny, ktoré sa u nás narodili na Veľkú noc. Poznám aj lepšie začiatky víkendov. Po návrate domov sme si dali neskoré raňajky a pustili sme sa do práce. Manžel sa venoval oprave našej pece a ja som pustila do zavárania cvikle.
Mimochodom – tá pec! Neviete si predstaviť tú radosť, keď som sa dozvedela, že sa dá opraviť a že v nej budem môcť piecť chleba. V originál vyše storočnej murovanej peci! Rekonštrukcia sa chýli ku koncu, prvé pečenie bude čo nevidieť!
Takže, ja som sa pustila do tej cvikle, a kým som pripravila kotlík, poháre, korenia, kým som cviklu umyla, uvarila, ošúpala, pokrájala, poukladala do pohárov, čas bežal ako blázon. V druhom polčase môjho zápasu s časom prišla na pomoc suseda, takže som na futbal meškala len pol hodinu, kým dobehol dunst.
Ešte stále si pamätám ako som si myslela, že odchod z mesta je odpoveďou na môj večný nedostatok času. Haha! V závere rušného dňa, ktorý začal u veterinára kastráciou a po expresnom praktickom zaváraní bez štipky romantiky som sa aj ja mohla konečne posadiť na tribúnu a jastriť očami, kde je lopta.
Všade dobre, doma najlepšie
Bol to pre mňa veľmi špeciálny zážitok. Nikdy by som nemyslela, že raz budem sedieť na tribúne na dedinskom futbalovom ihrisku, po ktorom behá môj muž. A že to bude pár metrov od nášho domu snov. Isto ani on nemyslel, že natiahne kopačky a dres po vyše dvadsiatich rokoch! Čarovnú scenériu dotvárala vôňa podvečerných záhrad, veža kostola a kopec Kopasz Hegy s vinicami. Na ihrisku zápolili muži a chlapci, Starší a Mladší, zápas ukončili krásnou remízou 3:3.
V stánku pri ihrisku od rána bublal guláš z diviny, ktorý bol po zápase pripravený do dokonalosti. Jemnosť poctivo uvareného mäsa v silnej šťave bola v dokonalej harmónii so základom z koreňovej zeleniny. Kto obľubuje pikantnejšiu verziu, pomohol si čerstvými, práve dozrievajúcimi feferónkami. Na stole domáci koláč, ako ideálna bodka po výdatnom guláši. Víno, pivko, malinovky, kto čo chcel.
Veterinár, paradajky, cvikľa, malta, preteky s časom … na konci dňa bolo všetko zabudnuté. Prišiel čas mať dobrý čas. Posedeli sme, všetci spolu, muži aj ženy, deti aj mládež. Slovenčina sa plynule miešala s maďarčinou v družnom smiechu, hrala hudba, aj na tanec prišlo. A bolo dobre.
Lokálne, naturálne, doma
Trendom na súčasnej gastroscéne je lokálnosť a naturálnosť. Je to určite dobrý trend. Ale toto je lepšie. Byť vo svojej dedine so svojimi ľuďmi. Vďaka pár chlapom, ktorí sa rozhodli a urobili taktúto skvelú akciu. Lokálnu.
Bola som na rôznych vinárskych a gurmánskych podujatiach. Každé malo svoje čaro, spoznala som nové vína a vinárov, ochutnala fantastické jedlá. Vždy je fajn byť s dobrými ľuďmi, koštovať dobré víno, niečo dobré prejesť, vždy sme si odniesli mnoho zážitkov.
Stále viac sa ale presviedčam o tom, že lokálnosť sa nedá exportovať a kúpiť. Dá sa zažiť len lokálne, na mieste a s miestnymi ľuďmi. Praženica z domácich vajec, hrianky alebo krupica chutia najlepšie v pohodlí domova, v trendy reštaurácii v centre hlavného mesta budú vždy len produktom s prívlastkom “domáci”. Poľovnícky guláš a domáci chlieb sú tie z mäsa od miestneho poľovníka a upečený doma. Najlepšie chutí víno z domácej pivnice s dobrými susedmi. Bez veľkých rečí a bez prípravy, len s trochou chleba, oleja, syra a s paprikami zo záhrady. K zážitku neodmysliteľne patrí vždy aj zhon okolo domu a práca predtým, než zasadneme k stolu. Lebo aj to je náš život.
