Kto chce piecť chlieb v peci, potrebuje vedieť niečo o chlebe aj o ohni. A ešte potrebuje čas. Veľa času. Ja som si tak myslela, že o chlebe viem toho dosť a o ohni skoro všetko. Som narodená v ohnivom znamení, plamene mi pobozkali tvár, keď mi buchla pec pod rukami, naučila som sa kŕmiť oheň tak, aby dobre horel. A predsa som nevedela všetko.
Pred rokmi mi Evička, skvelá záhradníčka, uprostred svojej rozprávkovej záhrady povedala, že keď sa o ňu začala starať, nebolo tam nič. A všetko, čo vedela o pestovaní, sa musela na novom mieste učiť od začiatku. Nechápala a neverila som. Veď keď niečo vieš, tak to vieš všade, nie?
Lenže život nie je kancelária korporátu, v ktorom stačí poznať jeden proces, ktorým sa práca sploští na predvídateľné jednoduché úkony, činnosti bez farby, chuti, zápachu. Žiadne dve záhrady nie sú rovnaké, ani tie susediace, aj pol metra urobí rozdiel v tom, čo kto dopestuje.
Zatúlala som sa ale, záhrada má ešte čas. Poďme späť dovnútra, ku krbu. Tie dnešné majú presklené dvierka a plamene, ktorých by sme sa báli, keby tancovali len tak, obdivujeme s pocitom hrdosti kroditeľa divokých zveri. Priložím polienko a poviem vám, čo som nevedela.
Moje prvé pokusy upiecť kváskový chlieb prebehli v starom, lacnom šporhelte. Hoci bol, podľa mňa, maximálne rozpálený, výsledný chlieb bol biedny.
Najprv som si myslela, že je niečo s kváskom alebo s cestom, že chybu robím pri vstupe, avšak problém bol v nízkej teplote pri pečení. A tak som svoju vtedy novú vášeň zachránila elektrickou rúrou, v ktorej som napiekla tisícky výborných chlebov.
Zima, zima, teplo, teplo
My ľudia vnímame teplotu veľmi skreslene. Pri nule máme pocit akoby bolo mínus päť, pri plus dvadsať na jar pomaly vyťahujeme plavky. V kuchyni to nie je inak. Hoci ma blčiace plamene uisťujú, že pec je už žhavá, teplomer ukazuje slabých 100°C. Trvalo hodinu, kým pec dosiahla túto teplotu, a nedá sa to nijak urýchliť. Naopak, počas prvých hodín kúrenia teplota kolíše. Áno, hodín.
Dve hodiny trvá, kým teplota vystúpa na 200°C. Pri pečení chleba však potrebujem, aby v peci bolo 250°C, a to som ešte nezačala nahrievať nádobu na pečenie. Tú začínam nahrievať práve pri tých 200°C. Keď do takto vyhriatej pece vložím prázdnu nádobu, hoci nie priam studenú, ale prirodzene chladnejšiu než je vzduch v peci, teplota poklesne o dobrých dvadsať stupňov. Dostať sa späť na 200 a vydržať do 250°C je veľkou skúškou trpezlivosti.
Teplo na svoj rozvoj jednoducho potrebuje svoj čas. Cestu v ošatke, koniec koncov, dlhší pobyt robí dobre tiež. V každom prípade, podstatné je nenechať sa oklamať pocitom, že pec je už horúca dostatočne na to, aby sme do nej vložili peceň chleba. Teplomer je najlepší kamarát pekára.
Ani keby som napchala drevo do ohniska až po strop, nič neurýchlim. Samozrejme, že som to vyskúšala, preto to viem. Ja totiž ešte stále beriem lekcie trpezlivosti. Ezoterici vedia, že oheň predstavuje činnosť, vzduch myšlienky, voda city a zem hmotu. A tak myslenie, intelekt, podporuje energiu, troška premýšľania akceleruje konanie. Inak povedané, lepší plameň je výsledkom správneho pomeru hmoty a inšpirácie, dreva a vzduchu. Keď plameň nehorí, treba pridať. Vzduch.
Mystérium času
Pri používaní pece je v domčeku príjemné teplo. Toto teplo je však príjemné len nám, kváskové cesto má radšej nižšie teploty. A tak som začala robiť kváskový chlieb tak, že nechávam cesto na nočné kvasenie v chlade.
Vo výsledku, ak porovnávam časovú náročnosť, tak pečenie kváskového chleba s použitím elektrickej rúry trvá šesť hodín, pri pečení v peci na drevo šestnásť. Objavom roka teda je, že už beztak pomalé pečenie môže byť ešte pomalšie. Aj vy si teraz kladiete otázku, či sa vôbec oplatí venovať svoj drahocenný čas pečeniu kváskového chleba v peci na drevo?
Pri argumentácii prečo áno, vynechám obligátne chválospevy na chuťové a zdravotné kvality kváskového chleba, ktorými sa tak veľmi odlišuje od chleba upečeného s droždím alebo od priemyselne vyrábaného chleba.
Tak oplatí sa to teda? Ako komu.
Pečenie v peci na drevo je tanec s časom. Je to sled vzájomne závislých, kontinuálnych činností, cyklus, v ktorom jedno nadväzuje na druhé. Kúpa a uloženie kvalitného dreva, ktoré bude dobre a čisto horieť. Čistenie komína, čistenie pece. Vyberanie správnych polienok. Načasovanie prikladania.
Kúrenie samotné je mystériom života, v ktorom sa do činnosti zhmotňuje čas. Človek sa nesmie ponáhľať. Nesmie nič unáhliť, ani zanedbať. Vďaka tomu, že som sa naučila tancovať s časom a v čase, v našom dome je vždy v šatke zabalený peceň chleba.
Správna odpoveď
Aby som ale zodpovedala položenú otázku úplne úprimne: áno, oplatí sa venovať svoj drahocenný čas pečeniu kváskového chleba. Mne. V tejto mojej konkrétnej životnej situácii, v okolnostiach, ktoré umožňujú piecť kváskových chlieb tak, aby sa rozvinul jeho plný potenciál. Miesim rukami, vážim bez váhy, namiesto hodiniek používam oči, nos a ruky.
Ten, komu životné okolnosti neumožnujú venovať hodiny života pečeniu chleba, si môže kúpiť od toho, kto svoj čas pečeniu venuje. A tak sa v pecni chleba zhomtňuje stará múdrosť, že čas sú peniaze.
Čas sú peniaze, ale čas je najmä život. V krajci chleba sa tak skrýva nielen kúsok času, ale aj života. A v živote je všetko otázkou priorít. Krajec chleba nás stavia pred otázku – čo od života chceš? Čomu venuješ svoj čas?
Titulná fotografia (c) Ján Záborský, www.gurmanskyzapisnik.sk
