Dobrých päťdesiat rokov sa ľudia na Lubihegy starali o svoje vinice žijúc si svojim životom. Všetci vedeli, čo kto komu ako a prečo urobil alebo neurobil. A keď nevedeli, tak nechali tak, však časom sa mozaika poskladá, a ukáže sa obraz. Naučili sa existovať jeden vedľa druhého tak, že keď si nepomáhali, tak si aspoň nerobili zle. A ono to fungovalo. Taká malá takmer off the grid komunitka. Tento krehký ekosystém vzťahov sa rozvrátil s príchodom post-pandemických prišelcov, ľudí neznalých miestnych pomerov.
Niektorí z nich vplávali do prostredia nenápadne ako tichý potok do rieky. Niektorí šplechli ako kameň hodený do vody. Sčerili hladinu a zapadli. A niektorí dodnes netušia, do akého prístavu ich osud zavial, takže im ostáva skryté aj jeho čaro.
Skutoční chlapi z Lubihegyi
Post-pandemickí prišelci sa sťažujú, že musia k chate chodiť peši. Až 70 metrov! Drevo treba každé jedno do ruky chytiť a preniesť. My sa smejeme pri spomienke na starého pána, telocvikára na dôchodku, ktorý vlastnoručne vykopal svoju pivnicu a sám, bez rečí, trpezlivo, vyniesol zeminu a skaly kýblik po kýbliku. Na konci leta mal pivnicu vyhĺbenú.
Spomíname na Feribácsiho, ktorý každý týždeň vyniesol hore strmými úzkymi schodami proviant na víkend aj drevo na kúrenie. Každé letné posedenie so susedmi som sa tešila na jeho nezabudnuteľný prednes vtipov, ktoré som ani ja nepoznala. Ešte aj v ten týždeň keď umrel, strihal vinič.
Józsiho som videla chvíľu posedieť len občas na návšteve. Postojačky pil víno aj kávu, robotnícke pivo a už sa hnal zase čosi robiť. Jeho práca nikdy neskončila a nejakým zázrakom dokázal popri svojich projektoch pomáhať každému, koho poznal. Bol vždy tam, kde bolo treba. Hovoril, že robota je jeho únikom pred bolesťami spôsobenými ochorením, na ktoré sa inak nikdy nesťažoval. Ako veľa a s chuťou pracoval, tak sa aj veľa smial a s chuťou rozprával. Jeho hlášky sú zapísané zlatým písomom do fondu našich spomienok.
Jeho otec vo veku 68 rokov čistil a kopal 9 metrov hlbokú studňu. On bol ten, kto sa ako jediný nechal do tej studne spustiť. Bez kyslíka, ten sme mu vháňali pomocou starej ETY, toho vysávača. A keď cez prestávku chlapi chlípali horúci guláš na dvore, ešte mi aj vybehli pomôcť s elektrickým sporákom, ktorý som ja ťahala hore našou lúkou k domu. 70 metrov a do kopca.
Lubihegy
Slovo hegy v názve Lubihegy znamená vrch, jasne naznačuje, že ide o kopec. Vinice, ktoré si post-pandemickí prišelci pokúpili, sú celkom zjavne v kopcovitom teréne. A aj tak vyplakávajú, že sa im deje krivda, lebo musia chodiť peši.
Názov Lubihegy sa prekladá ako Lubiho vrch. Pomenúvať kopce, lúky a lesy po ich majiteľoch nebolo nič nezvyčajné. Historickou postavou s menom Luby viažúcou sa vyložene k Hontu bol Antal Luby, ktorý bol v roku 1749 prísažným okresu Hont. Išlo teda o človeka s významným postavením.
Lubyovci patrili medzi najstaršie uhorské rody. Ich pôvod sa odvodzuje od kmeňa Hauch Polko. V roku 1230 ich kráľ Endre obdaroval veľkostatkom v Liptove, odkiaľ svoje pôsobenie rozšírili do Ostrihomu, Hontu, Sárosu a Szatmáru.
Na starých mapách je zapísaný nielen Lubihegy, ale aj Hecko puszta, Wollner puszta a Szolc Erdö a ďalšie lúky a lesy pomenované po svojich bývalých majiteľoch. Či bol Lubihegy pomenovaný práve po Antalovi Lubym neviem, ale neviem o nikom a ničom vhodnejšom, čo by vysvetľovalo nezvyčajný názov miesta.
Silné ženy z Lubihegyi
Teta z mesta, ktorá má úctyhodných osemdesiat rokov, denne prejde tri kilometre peši z mesta a tri zase späť, aby sa postarala o kvety na záhonoch. V priekope, ktorá je tak hlboká, že tetu nie je ani vidno. Tak nádherne kvitnúci záhon ste ešte nevideli.
Zo spomienok sa na mňa usmieva srdečná a vždy upravená záhradníčka, ktorej som sa pýtala, či si môžem odfotiť prekrásne jablká na jabloni v jej záhrade. Ona si pritisla dlaň na hruď a s doširoka otvorenými očami v rozpakoch preniesla, že to bude pre ňu veľká česť.
Evička, ktorá mala najkrajšiu záhradu v okolí, bola už vážne chorá, len o tom ešte nevedela, sa chodila prechádzať do naozaj strmého kopca, v polovici ktorého sme museli vždy zastaviť, aby sme chytili dych. Ešte tri mesiace pred odhalením diagnózy sa vo veku približne uprostred šesdesiatky a sedemdesiatky vyšvihla s gráciou gymnastky na jabloň a z koruny stromu mi hádzala šťavnaté jablká.
Decká z Lubihegyi
V porovnaní s ľuďmi z našich spomienok sme len decká. Post-pandemickí prišelci sú mladší ešte aj od nás. V ich veku som cez prestávky v práci za počítačom ako kompenzačné cvičenie vynosila 300 tehál cez celý pozemok a z dvora na strechu. 70 metrov. Plus po schodoch hore pod strechu.
Na fúriku som vytlačila nepočítane vriec s cementom, vápnom, lepidlom alebo čo všetko tam bolo, ipory, kachličky, preklady. Každý rok sme s mojim mužom vyvláčili 5 – 6 kubíkov dreva na fúriku. 15 kilové kýble so zeminou, 2 desaťlitrové konvy cez celú vinicu. Obkladačky, tie som vláčila v horúčke, oblečená v pyžame a hrubej bunde, zamotaná v šále a s čapicou na očiach. V auguste, keď ochorel môj otec a ja som ochorela zo zlých správ.
Ten pocit, keď si človek večer dá sprchu a ubolený si sadne s pohárom vína a priateľmi na dvore je nezabudnuteľný. Vôňa postreku proti komárom, vôňa vína, rozhovor, smiech. Svätojánske mušky. Tma a ticho. Svit mesiaca a žiarivé hviezdy.
Naša vinica
Čo sa stalo s rodom Luby zatiaľ neviem. Ďalším čriepkom histórie do skladačky pravdy sú krivdy spáchané na miestnych obyvateľoch počas a po druhej svetovej vojne.
Nútená výmena obyvateľov Maďarska a Slovenska po druhej svetovej vojne spôsobila okrem iného aj to, že pozemky na Lubihegyi ostali bez majiteľov. Nikto z miestnych ich po vyhnaní Maďarov nechcel, pretože mali obavu, že podobný osud postihne aj ich; že tak ako vyhnali tých pred nimi, raz vyženú aj ich.
Možno si pamätáte na článok o vinárovi od Levoče, od ktorého dcér sme v roku 2012 kúpili našu vinicu a chalupu Spoza plota. Musím opraviť niektoré mylné tvrdenia, ktoré som uviedla v pôvodnom článku. Nie sme druhým, ale štvrtým vlastníkom vinice, a nie za 50, ale za 70 rokov.
Pôvodným vlastníkom našej vinice bol neznámy Žid. Jeho meno sa už asi nikdy s určitosťou nedozvieme, pretože pozemkové knihy Tešmáku boli zničené počas druhej svetovej vojny. Podľa spomienok miestnych pamätníkov mohlo ísť o pána Wollnera, bohatého obchodníka, ktorého rodina bola koncom vojny spolu s ďalšími obyvateľmi židovského pôvodu vyhnaná do ghetta a neskôr odvlečená do koncentračného tábora. Po pánovi Wollnerovi existuje dodnes stopa v starých mapách, v ktorých sú označené Wollnerove lúky. A mená štyroch Wollnerovcov sú vypálené ako výčitka na pamätnej tabuli umiestnenej na stene synagógy v Šahách.
Vinice kúpil od “bohatého Žida” starý otec dievčat, ktoré dnes majú okolo sedemdesiatky. Starý otec im ich daroval, keď mladšia z nich mala jeden rok. Tieto vinice dnes tvoria viac ako polovicu nášho pozemku. Druhú polovicu nadobudol otec dievčat v roku 1973, keď dokúpil kus vince od významného vojenského historika Dr. Vojtecha Dangla CSc.,ktorý v priamom susedstve vlastnil veľkú vinicu, ktorú rozdelil na 10 častí a tie rozpredal. No a v roku 2012 predali dievčatá všetky rodinné pozemky nám.
Veľký paradox
Dobrých päťdesiat rokov sa ľudia na Lubihegy starali o svoje vinice žijúc si svojim životom. Fotografie z albumu Feribácsiho nadovšetku pochybnosť dokazujú, že všetky pozemky v okolí boli v 70-tych rokoch osadené viničom, vedenom na drôtenke pomedzi podporné betónové stĺpy. Aj staré mapy a dobové noviny dosvedčujú, že na Lubihegyi sa vinič pestuje už dobrých 243 rokov.
Všetci vlastníci viníc a záhrad v širokom okolí nechávajú svoje autá odstavené na verejnej ploche vyhradenej pre tento účel. Nie však post-pandemickí prišelci. Svojskí ľudia majú svojské predstavy.
Vymysleli si, vraj po našej lúke sa odjakživa jazdilo autom, aj po ich vinici, a preto žiadajú právo cesty vozom. Vraj naša parcela v minulosti mestu a “neskôr však z nepochopiteľného dôvodu došlo k prevodu predmetného pozemku na právnych predchodcov žalovaného a teda nastala prapríčina terajšieho sporu.” Ako dôkaz k tomuto tvrdeniu predložili súdu geometrický plán z roku 1973, ktorý dokazuje … pravý opak. Ako hovoria miestni – hoppá!
Je veľkým paradoxom, že pravda o Lubihegyi sa hlbín času vynára teraz, keď naši priatelia odišli na večnosť a my sa nemáme koho pýtať. Veľkým paradoxom je aj to, že históriu Lubihegy objavujeme a zachovávame pre tých, ktorí prídu po nás práve my. My, cudzinci bez osobnej histórie, cudzinci, ktorí si pred pár rokmi náhodne vybrali a kúpili víkendovú chalupu na Lubihegyi.
Snívanie o živote za vlastným plotom začalo túžbou po pokojnejšom živote. A možno aj živote, ktorý vonia a chutí pravdivejšie. Prečítajte si, ako náš príbeh začal a ako pokračoval.
