januar vo vinici

Január vo vinici. V mene budúcej úrody

Liana. Všetko prerastajúca rastlina s pružnými a silnými výhonkami, ktoré sa pohotovo obvinú okolo čohokoľvek v dosahu. Silou pytóna škrtia ploty, rímsy, zábradlia, vinú sa okolo stromov, kým ich neudusia, nezlomia. Taká je sila prírody. A jednou takou lianou je aj vinič. Vinič a človek spolunažívajú už tisícročia. Vinič každý rok obnovuje svoj rod hroznom, ktoré človek pozbiera a vylisuje z neho víno. A ešte človek krotí vinič. Vinič potrebuje láskavosť a pokoru, ale aj prísnosť a dôslednosť. Inak vinárovi prerastie cez hlavu, a to doslova. Január vo vinici je čas, kedy sa definuje budúca úroda.


Letorasty pre začiatočníkov

Hrozno rastie na letorastoch, ktoré my, ľudia z miest a hôr, voláme na hanbu sveta vetvičky alebo konáre. Raz darmo, na celý život mám v hlave zafixované letokruhy, ktoré sme ako deti počítali na spílených smrekoch a boroviciach v lese. Podľa počtu letokruhov vieme určiť vek stromu. Ich hustota ukazuje, kde je sever. 

Vždy keď mám vysloviť “letorast”, tak mám pocit, že som sa pomýlila a hovorím o niečom, čo neexistuje. V polovici slova sa zaseknem a rozpačito dopoviem “konár”. Tak mocne sú zafixované niektoré naučené veci v hlave človeka. A nejde len o letokruhy a letorasty, o ktorých si ani v tento moment nie som istá, či ich smiem takto pomenovať. 

Letorasty sú pružné prúty vyrastajúce z očiek. Majú ich aj ovocné stromy, vŕby a iné dreviny. Letorast je na začiatku pružný a ohybný, časom zdrevnatie a premení sa na drevo. Tak, ako košíkar pletie z pružného prútia košíky, vinári ohýbajú a priväzujú letorasty podľa rôznych návodov, potrieb viniča, svojej skúsenosti a intuície. 

Svinské výhonky

Miestami z letorastov vyrastajú jasnozelené výhonky, ktoré sa omotajú okolo drôtu a držia letorast aj váhou strapcov hrozna vo výške, ktoru dosiahol. 

Zdroj: Wikipédia

Ten výhonok, maličký a tenký ako konopný špagátik, je pevný ako rozprávková niť. Mám na mysli tú rozprávku, v ktorej hrdinu privazali v rámci skúšky konopným povrazom, či sa vyslobodí. Hrdina napol svaly a povraz sa roztrhol. Skúška gradovala cez viaceré povrazy a posledná úloha bola pretrhnúť hodvábnu niť, nad čím sa náš hrdina len pobavene zasmial. Avšak práve v tejto hodvábnej niti bola zakliatá sila všetkých ostatných povrazov a hrdina ostal vydaný na milosť a nemilosť svojim trápiteľom.

Keď sme strihali náš vinič prvýkrát, tak som považovala použitie nožníc na maličké výhonky za prehnané. Také zosušené nič predsa odtrhnem ako … ako nič! Tak som trhla a neveriaco som pozerala na to čo sa stalo. Nestalo sa nič, ak nerátam, že sa rozvibroval drôt, o ktorý bol výhonok zachytený. Odstrihla som letorast, odstrihla som výhonok a pokračovala som v práci. Nebudem klamať. Ešte dosť dlho som skúšala výhonky trhať rukami, čím som sa akurát unavila a zdržala. Výhonky som nazvala nerozprávkovo svinské výhonky. Jednak svinsky silno držia, a ich pokrútený tvar mi prasací chvostík fakt pripomína. 

Strihanie 

V priebehu januára a februára čakáme na špeciálne strihačské počasie. To je také, keď už pár dní nepršalo. Ešte lepšie, ak potom pár dní pomrzlo a mráz vysušil zvyšky povrchovej vlahy a spevnil pôdu. Keď prestane mrznúť a vykukne skúpe zimné slniečko, tak hneď skoro ráno treba očistiť a naostriť nožnice a postaviť sa k prvému koreňu viniča. Dni sú ešte krátke a popoludnia chladné, takže si zimný vzduch a pohyb užívame hlavne dopoludnia. 

Úplne prvé strihanie viniča bolo nezabudnuteľným zážitkom. Ešte sme nebývali v domčeku pri vinici, a tak sme na prácu mali len jeden víkend. Netušili sme, že na zanedbanej vinici bude asi tak štyrikrát viac práce.

Popoludní, keď sa zotmelo, nakŕmili sme sa ohrievaným gulášom z konzervy. Bola som tak strašne unavená, že manželovi som síce naložila z hrnca do taniera, ale ja som jedla priamo z hrnca. Lyžicu som držala v zovretú v trasúcej sa ruke ako bezdomovci v bufete na hlavnej stanici. Riady som tuším ani neumyla a šli sme spať. Po víkende sme mali ostrihané štyri rady, takže ďalší víkend už nabehla mužská časť príbuzenstva dokončili, čo sme začali. 

Nemysite si však, že v ten rok som sa naučila strihať vinič. To neviem dodnes. Vyučovanie prebieha len jedenkrát za rok, som v piatom ročníku základnej školy a ešte som nemala poriadne vyučovanie. 

Od očiek a letorastov ku drevu a úrode

Jednoročné drevo prináša úrodu. Tým jednoročným drevom je to, čo vyrastie z púčikov – očiek, ktoré necháte neodstrihnuté. Koľko ich treba nechať, aby vyrástlo dosť rodivého jednoročného dreva? Jeden vinár prisahá na sedem očiek, ďalší vás pre to vysmeje a dušuje sa, že ak ostriháte na päť, tak budete mať pamätnú úrodu.

Skúsenejší vinári by vám povedali aj o zálohových očkách – čapíkoch, a o pozornosti, ktorú treba venovať strihaniu, aby ste si neodstrihli aj budúcoročnú úrodu. Spôsob strihania závisí aj od budúceho vedenia viniča a to vedenie zase závisí od odrody a klimatických podmienok a asi tisíca ďalších vecí.  

Stihanie nie je mechanická, rutinná práca. Nie je to ani meditatívna práca. Je to práca v bdelej pozornosti. Je to dialóg medzi vinárom a viničom. A občas je to hádka, hlavne v prípade starých viníc, ktoré majú svoje maniere. 

V mene budúcej úrody! 

Tak, ako je cieľom vinohradníckej práce dopestovať hrozno na víno či na jedenie, aj náš život má nejaký cieľ. Mal by mať. Nemusí byť nijako grandiózny, stačí si stanoviť možno aj ročný cieľ. Nie predsavzatie. Cieľ, na rozdiel od predsavzatia, je definovaný skratkou SMART, teda je špecifický, merateľný, dosiahnuteľný, realistický a časovo termínovaný. 

Stáva sa, že máme viac predsavzatí ako skutočných cieľov. Nepotrebné letorasty starých plánov, nefunkčných návykov, vzťahov a aktivít, ktoré nikam nevedú, zaťažujú náš rastový systém. Svinské výhonky nekontrolovaných emócií a planých rečí, obmedzujúcich myšlienok a predsudkov, držia staré plány a nefunkčné postupy pevne uchytené k drôtenke, okolo ktorej sa vinie náš život. 

Zo starého dreva sa nové hrozno neurodí. Staré drevo slúži na rast dreva nového. Len mu treba vytvoriť podmienky. Uvoľniť cestu. Odstrihnúť všetko to, čo bráni ďalšiemu rastu. Končí prvý mesiac roka. Je najvyšší čas minimálne obzrieť vinicu svojho života a naostriť si nožnice. A potom pozorne, ale nekompromisne strihať, v mene budúcej úrody. 


Prečítajte si zápisky aj z ďalších mesiacov roka 2021

Január | Február | Marec | Apríl | Máj | Jún


Dostávajte pravidelné sezónne recepty e-mailom! Prihláste sa na odber Noviniek Spoza plota. V novinkách nájdete recepty zo sezónnych surovín, gurmánske tipy na víno, a súhrny aktuálne publikovaných článkov na blogu Spoza plota. Jednoducho vám nič neutečie.

6 komentárov

  1. Havran

    Výborný článok. Starostlivosť o vinič či záhradu človeka mnohému naučí. Vravieva sa, že “táto kniha zmení váš život”, ja však na základe vlastných skúseností tvrdím (tých kníh som prečítal celkom dosť), že túto moc má skôr manuálna (remeselná) práca či už je to starostlivosť o vinohrad alebo vyrezávanie drevených lyžičiek či pečenie chleba. Inak strihanie vinohradu je veľmi meditatívne, pretože meditácia je vo svojej podstate schopnosť maximálne sa sústrediť na TU a TERAZ. A to je veľmi dôležité aj pri reze viniča: )

    • Ďakujem Havran 🙂 Plne súhlasím, zmysluplná manuálna a remeselná práca práca, starostlivosť o záhradu, vinicu, ale aj varenie a pečenie chleba obzvlášť, ma naučilo nesmierne veľa. Myslím, že som ale v mnohom nadviazala na knihy, ktoré som čítala dovtedy. Veľmi som zvažovala tú vetu o meditácii, lebo áno, to sústredenie TU a TERAZ je meditácou samo o sebe … chcela som ale zdôrazniť rozdiel medzi “meditáciou” a meditáciou ako plnou sústredenosťou. Nerobiť z toho povrchne romantizujúcu “meditáciou” 🙂 Myslím, že chápeš čo myslím, že?

  2. Havran

    Hej, rozumiem. A pravdu máš s tým, že (niektoré) knihy nás zrejme menia, formujú a môžu nás motivovať k fyzickej zmene len človek si to uvedomí až s odstupom času. Rozhodne nechcem knihy zatracovať, stále mám nejakú rozčítanú len už nie som taký veľký knihomoľ ako voľakedy.

    • Ja tiež tak. Samu ma to prekvapilo. Podľa mňa to je v poriadku aj preto, lebo čím viac má človek prečítané, tým viac a lepšie si vyberá, a zároveň tých kníh, ktoré stoja za to ostáva stále menej. Plus inak prioritizuje čas a aktivity.

  3. Valeria

    Milá Martina, ďakujem Vám za krásne texty, ktoré produkujete vo svojom blogu. Ja by som to nazvala, že je to poézia o viniči, či práci vo vinici. Milujete práce so všetkým, čo je od prírody a pritom disponujete takou zdravou štipkou humoru a zároveň tvrdej reality, že je to fascinujúce. Keď som kváskovala, tak som čítala Vaše návody či iné recepty s láskavým humorom. Ďakujem Vám a budem sa tešiť na ďalšie.
    Pochádzam z Hlohovca, kde sme mali vinice na Šumperkoch a chodili sme tam s babkou škrabať zelinu do vinohradu. Mala som cca 15 rokov a to bolo 7 km tam, na roli motyka a kopec s vinohradom pred nami, a naspať 7 km domov peši s karou. Teraz mam malú záhradku v záhradkárskej osade v Žiline ale pestujem tam pomerne veľa viniča. Strihať som sa trocha naučila v skole 3. veku , ale vždy je to učenie a podla Vašich krásnych slov DIALÓG MEDZI MNOU A VINIČOM. Veď si aj sama sebe pritom rozprávam. Strihám aj susedom v osade a keď sa radari rok, tak je to ozaj krásny pocit.
    .

    • Ďakujem veľmi pekne milá Valika, za Vaše slová. Ako autorku, ale najmä ako človeka, ste ma veľmi potešili. Ďakujem, že ste sa podelili aj o svoje spomienky a zážitky 🙂 Úžasné, že pomáhate aj susedom, aj my si tu pomáhame, spoza plota … tak vlastne vznikol názov blogu.

      Netušila som, že pri Žiline sa darí viniču. Prezradíte, aké odrody? Je prekrásne dozvedieť sa, že aj v severnejších častiach Slovenska je možné ho pestovať. Ja pochádzam spod Tatier, kam sa možno vrátim, ak to tak život napíše. Doteraz som zvykla len žartom hovoriť, že tu na juhu sa to naučím, a pod Tatrami zavediem vinohradníctvo a možno to napokon nebude až taký žart 🙂 Teším sa zase do čítania, dovidenia!

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.